Test Citroën C4 Cactus: Ako vypichnúť zrak?

Peter Mihálik, 29.07.2014
Napríklad presným zásahom kaktusom, či skôr modelom Citroën C4 Cactus. Pokojne si Francúzi mohli dať naň aj papričky jalapenos a zabaliť do burritos.

Cactus je chutný, ale aj chutne pikantný. Je to zaujímavý (a hlavne odvážny) nápad zhmotnený do smelého, no jemne protichodného celku. Dizajn je vecou vkusu každého jedinca. V našich, a často aj v očiach okoloidúcich aj jazdiacich, naozaj pichá. Ťahá očné buľvy štýlom aj eleganciou. Farby hrajú dôležitú úlohu.

Všetko by bolo v poriadku keby z auta doslova nevystupovala ešte originalita originálna: vankúše chrániace karosériu pred malými štuchancami a „bodyčekmi“. Spať sa na nich nedá, ale náraz do mäkkého spôsobí možno len úsmev bez vybitých zubov či zranených plechov. Vtipné aj praktické, zvedaví sme však na reakcie servisných pracovníkov. Dobré je, že plocha vankúšov sa dá za 100 eur farebne prispôsobiť chutiam majiteľa.

Svojskú chuť ponúka aj interiér. Zrejme nemôžeme vylúčiť vplyv nejakých psychotropných látok, než dizajnéri nabrali odvahu a stvorili toto uletené dielo. V súčasnej uponáhľanej a trošku aj uniformnej ére znamená sadnutie za volant Cactusu premiestnenie sa do iného sveta. Do sveta menom ja a moja nežná polovička. Veľmi nám to pripomína obdobie hippies a nezáväzného životného štýlu. Veľké predné kreslá, pred spolujazdcom cestovný kufor (slúži ako odkladací priestor aj s druhým USB pripojením), látkové tiahla na dverách. Už len farebné tričko a čelenka na hlave. Škoda, že volant má len výškové nastavenie. Nájsť ideálnu pozíciu tak trvá niekoľko kilometrov.

Nič to, rozložili sme sa spokojne na zadných sedadlách. Dlhý rázvor cítiť. Konkurencia môže blednúť závisťou. Na nohy je miesta na jednotku s hviezdičkou, podobne aj na hlavu. Vtipne je vyriešené zatváranie dverí., Chýba klasické tiahlo, dvere sa ťahajú za hranu malej odkladacej štrbiny. Odkladacích priestorov je v interiéri mnoho a všetky s protišmykovou podložkou.

K retro príchutiam sa pridáva digitálna moderna v podobe ukazovateľov pred vodičom a už známeho rozhrania ovládajúceho takmer všetko vo vozidle (čo sa cez neho ovládať nedá, to má tlačidlá pod displejom). Chápeme, že moderný človek je zahltený množstvom informácií a zrejme preto v Citroëne siahli po jednoduchosti, ale otáčkomer aj indikátor teploty chladiacej kvapaliny motora nám ozaj chýbali. Vpravo od rýchlomera je len prázdne okienko, v ktorom občas blikne indikátor optimálneho preradenia a šofér si musí uši vyčistiť na lepšie vnímanie otáčok motora.

Aj keď to nie je až taký problém. Úplne nový trojvalec 1.2 sme zaznamenali hneď, podobne aj hrozne nepresný chod radiacej páky s dlhými dráhami. Tri piesty sú vždy tri, nikdy nebudú štyri. Ale, chvalabohu, že sú tri. Motor šliape perfektne od voľnobehu. Naladenie na nízke otáčky vidieť aj z otáčok maxima krútiaceho momentu. Perfektne reaguje aj na najmenšiu zmenu polohy plynového pedála, cítiť istú nervozitu aj silu. Opäť tu máme jeden pocitový retro návrat. Ako keby bola škrtiaca klapka ovládaná lankom a nie elektronikou.

Piesty sa však veľmi nenarobia aj preto, že pri pohľade do technického preukazu nájdeme v riadku prevádzková hmotnosť trojciferné číslo. Zmestiť sa s hmotnosťou pod jednu tonu s opticky mohutným autom je slušný kumšt. Ale aj tento fakt má malý háčik.

Detailným skúmaním sme zistili, že automobilka šetrila, kde sa dalo a použila neraz aj neštandardné riešenia. Aby tuhosť karosérie bola dostatočná aj bez použitia dodatočných výstuh, je nakladacia hrana batožinového priestoru vysoko. Dno za ňou zase nízko s odskokom viac ako výrazným. Operadlo zadných sedadiel je nedelené. Po sklopení sa nevytvorí žiadna rovná podlaha, dokonca by sme ani väčšie predmety neodporúčali prevážať. Zámky zadných bezpečnostných pásov totiž svojvoľne trčia zo sedadla, po sklopení operadla sa nemajú kde schovať. Nad hlavami cestujúcich chýbajú držiaky, len vzadu sú dva symbolické háčiky. Vzadu sú výklopné okná. Plast prístrojovej dosky je tvrdý, po zatvorení dverí sa ozve dutý zvuk. Ale napriek tomu nič v aute nebúcha ani nevŕzga.

Jazda má dve tváre. Principiálne by sme povedali, že podvozok je mäkký, už pri nastupovaní sa auto rozhojdá. Pritom nerovnosti zvlášť dobre nefiltruje. Jazdný nepokoj však pripisujeme zbytočne veľkým a zrejme aj dosť ťažkým 17-palcovým kolesám. Inak je Cactus obratný. Manévrovanie v stiesnených podmienkach uľahčovali parkovacie senzory vpredu aj vzadu spolu s parkovacou kamerou, lenivcov isto poteší automatický parkovací asistent. Obraz z kamery je prvotriedny, presne jasné kontúry, avšak len cez deň. V noci je na displeji čierna diera. Nerozumieme tomu, prečo sa elektronika neprestaví do nejakého nočného režimu.

Záver Zhrnuli by sme to takto: Citroën bol, je a zrejme aj dlho bude producentom svojských automobilov. Ďakujeme. Invencia ani nápad Cactusu nechýbajú. Niektoré detaily sú síce lacné, no možnosti výbavy sú široké a nadmieru postačujúce. Keď k tomu prirátame slušný motor s relatívne nízkymi konzumnými nárokmi – okolo 5,5 l/100, v meste o 0,5 l/100 km viac – a hlavne excentrický dizajn, hneď je chrobák v hlave. Prečo zapadnúť do davu, keď nemusíme?