Samotného Pioniera, teda malú motorku s manuálnou prevodovkou, charakteristickými tvarmi a jedinečným zvukom, asi nemusím nikomu predstavovať. Predovšetkým model Jawa 20 a neskôr jeho športovejšiu verziu s označením 21 mnohí na dedinách používajú dodnes. Všetko to ale začal model, ktorý dnes má nielen finančnú hodnotu, no taktiež je medzi zberateľmi veľmi vyhľadávaným. Reč je o type Jawa 550, ktorý mnohí vďaka charakteristickému tvaru sedadla volali aj peň, pařez či dokonca záchod.
Zaujme už na prvý pohľad
Tvary motocykla sú natoľko nevšedné, že mnohí sa za ním otáčajú už len zo zvedavosti, bez toho, aby vôbec vedeli, o čo ide. Pri preprave tohto zberateľského kusu na miesto fotenia sa mi dokonca stalo, že ma mnohí ľudia púšťali pred seba len preto, aby sa mohli pozrieť na to, čo to je za čudo. Samozrejme, starí harcovníci pôvodného Pioniera veľmi dobre poznajú, no mladým pohľad naň vyčaroval zvedavý úsmev na tvári. K dispozícii som počas fotenia mal hneď dva kúsky Jawa 550, čo v tomto prípade znamenalo aj dvojnásobnú dávku pozornosti.
Projektová dokumentácia kultového pňa započala už v raných 50. rokoch. Napriek tomu, že obe malé motorky majú manuálnu trojstupňovú prevodovku, prvé prototypy ešte s označením Jawa 359 mali klasické pedále na štýl podstatne mladšej Babetty. Pomerne zásadný zásah do konštrukcie prišiel s úpravou zákonov. Pôvodným zámerom bolo vytvoriť malý motocykel s pedálmi pre možnosť jazdy na ňom v súlade s predpismi. Neskôr však prišla úprava zákona špecifikujúca túto triedu motocyklov podľa maximálneho výkonu a rýchlosti. Tým pádom pedále stratili svoje opodstatnenie. Prvé kusy modelu Jawa 550 vzišli z výrobných liniek už v roku 1955. Fotografované exempláre sú z rokov 1957 (červený) respektíve 1958 (béžový).
Posmešný názov skrývajúci svetovú techniku
Pozornému oku určite neunikne rozdielny tvar riadidiel. Práve rok 1957 bol totiž posledným, kedy sa používal ešte pôvodný typ nazývaný aj lastovičky. V roku 1958 sa prešlo na jednoduchšie rovné riadidlá. Čo sa však za celý čas nezmenilo, bolo tvarovanie sedadla či charakteristické jawácke zadné svetlo. Výrazné vyvýšenie karosérie v okolí sedla bolo dôvodom, prečo sa Jawa 550 tešila viacerým, možno aj posmešným, prezývkam. Najtypickejšou je práve česky pařez, alebo po slovensky peň. Niekedy sa vyskytne aj prirovnanie k záchodu, no to je spôsobené predovšetkým charakteristickým posedom na motorke, ktorý môže pripomínať ranné rozjímanie v miestnosti hromov.
Či už sa vám peň páči, alebo nie, jedno mu nemožno odoprieť. Výrazné tvarovanie plechového obloženia rámu v okolí sedla má dve opodstatnenia. Prvým z nich je, že takto vznikol menší prepravný priestor, kde si mnohí majitelia schovávali náradie prvej pomoci. To, vzhľadom na nie vysokú kvalitu spracovania v Považskej Bystrici, kde sa peň vyrábal, bolo potreba. Druhým opodstatnením je, že Jawa 550 priniesla zaujímavé konštrukčné riešenie zavesenia zadného kolesa na vlečnej kyvnej vidlici. Tá bola odpružená jedinou vinutou pružinou premyslene umiestnenou v ose motocykla. Podobné riešenie neskôr prebralo viacero svetových výrobcov, napríklad Yamaha. Okrem toho mal peň aj odpruženú prednú vidlicu. Jej vinuté pružiny boli lemované gumenými puzdrami. Tí, ktorí sa už niekedy rozhodli pre renováciu tohto motocykla, určite vedia, aké utrpenie predstavuje zloženie prednej časti do pôvodného stavu.
Stála mláčka
Jawa 550 stála v dobe uvedenia na trh v roku 1955 rovných 2 700 Kčs. Dnes sa jej hodnota drží na podobnej, avšak niekedy aj vyššej cifre v eurách. Všetko záleží od stavu, respektíve kvality renovácie. Jedno ale tieto motorky majú v drvivej väčšine prípadov spoločné. A tým je stála mláčka benzínu pod motorom. Pník sa totiž môže popýšiť zaujímavým riešením palivového kohútika. Ten totiž pozostáva z dvoch častí, ktoré k sebe pritláča pružina zaistená poistkou. Časom dochádzalo k opotrebovaniu materiálu kužeľovitého uzáveru, cez ktorý začal presakovať benzín. Kvalitatívne bol tento kohútik na tom až tak, že mnoho nových motocyklov malo už vo výkladných oknách obchodov pod sebou malú nádobku, do ktorej mohol benzín pokojne odkvapkávať.
Podobne je to aj pri týchto motorkách. Samotné opätovné vyladenie kohútiku, aby nepresakoval, je behom na dlhé trate. Možno aj práve preto mnoho majiteľov menilo tento kohútik za novší, ktorý bol vyrobený iným spôsobom a presakovanie nebolo pri ňom tak častým javom. Kto už niekedy jazdil na Jawe 550, si určite všimol aj pomerne netradičné riešenie rukoväte plynu. Tá sa totiž nevracala do svojej pôvodnej polohy automaticky, ako je to dnes, ale musel ju točiť jazdec. Toto riešenie si opäť vyslúžilo charakteristické pomenovanie šnekopal. Aj keď kvalitatívne nebola Jawa 550 výstavným kúskom, dnes sa na doskách múzea pekne vyníma. Charakteristický tvar a niektoré výnimočné riešenia z nej robia vyhľadávaný zberateľský kus. Samozrejme, že na trhu s veteránmi je mnoho iných motocyklov, ktoré sú možno zaujímavejšie ako peň. Jedno je však isté. Pocit z vibrácií motora prechádzajúci do riadidiel a zasekávajúceho sa plynu v kombinácii s typickým sedením ako na záchode na nich nezažijete.
