- WARTBURG 353 je dnes klasika, youngtimer, ktorý vzbudzuje na tvárach ľudí úsmev, nostalgiu, prípadne nepríjemné spomienky na neľahkú dobu.
- Táto hranatá škatuľka využívala techniku z predvojnového DKW a mala objem batožinového priestoru 525 litrov, ktorý jej dnes závidia mnohé rodinné vozidlá.
- Čo zostalo z niekdajšej slávy Wartburgu dnes?
Nebolo vyrábať z čoho ani pre koho
Po vojne sa vo východnej časti Európy udiala hotová tragédia, ktorá nadobro pochovala všetky snahy o rozvoj krajín, jednotlivcov a aj firiem. Na jednej strane panovala radosť, že je po vojne, na strane druhej sme sa dostali do okupácie mocnosťou, ktorá vo svojom ťažení pokračuje v skromnejšej forme dodnes. Východné Nemecko na tom bolo tak zle, že všetku svoju výrobu muselo odovzdať „osloboditeľovi“ a ešte sa mu za to poďakovať.
Tieto pomery sa prejavili na priemysle, ktorý prišiel o potenciál držať krok so západným svetom. O automobilkách to platilo dvojnásobne. Na východnej strane Nemecka zostali automobilky Audi, Glaser, Horch, BMW či DKW, takže problém nebol v nedostatku know-how a v motivácii, ale na tom, že nebolo z čoho vyrábať. A vlastne ani pre koho.
Naplno sa to prejavilo v Eisenachu, kde sa popri dobiehajúcej montáži šesťvalcov BMW/EMW pripravoval nový model pre novú dobu. V roku 1956 bol odhalený elegantný sedan, ktorý oprášil meno Wartburg z cisárskych dôb.
Lenže rám spoločne s dvojdobým motorom kompletne prevzal z predvojnového DKW F9. A keď v roku 1966 prišlo na moderný hranatý typ 353, použil sa rovnaký recept: nová, moderná karoséria a pod ňou zastaralá technika z DKW F9. Určité inovácie sa ale automobilu dopriali, napríklad vinuté pružiny na všetkých kolesách a nezávislé zavesenie zadných kolies.
A keď v roku 1991 Wartburg skončil, pod kapotou mu bublal už moderný štvortaktný štvorvalec s objemom 1,3 litra. Viete, odkiaľ bola zvyšná technika? Skúste hádať, dávame vám jeden pokus.
Hospodársky vyčerpaná NDR investovala nielen do modernizácií, ale ani do rozširovania výroby automobilov. A na rozsiahly import chýbali devízy. Východní Nemci preto čakali na dodanie svojho vysnívaného Wartburgu šialené doby: sedem, desať a ku koncu až dvanásť rokov! Z toho dôvodu kupovali všetko, čo bolo k dispozícii, dokonca aj také bizarnosti, ako Záporožec ZAZ 968.
Trabant pre masy, Wartburg pre elity?
Trabant bol považovaný za akýsi solídny automobil do rodiny, Wartburg bol luxusný kúsok pre náročných a lepšie situovaných. Aký bol ale v skutočnosti? Ešte v roku 2016 sme požiadali pána Mikulku, či by nás previezol na svojom výnimočne dobre zachovanom Wartburgu W de Luxe z roku 1983.
Naši vtedajší kolegovia z redakcie AUTO7 konštatovali, že na auto zo šesťdesiatych rokov to nebola žiadna tragédia. Dizajn vozidla bol pod váhou snáh o drastickú optimalizáciu výrobných nákladov hranatý a jednoduchý, v porovnaní s dobovou konkurenciou Volkswagen Typ 3 a Opel Kadett B ale nezaostával.
V podobnom duchu sa niesol interiér, ktorý bol sparťanský, ale na svoju dobu ponúkal veľa priestoru a dobré sedadlá. Za príplatok sa tie štandardné dali nahradiť vylepšenými anatomickými sedadlami, lenže platilo to iba pre trhy mimo východný blok.
Vyznať sa v zdanlivo náhodne porozmiestňovaných ovládačoch a tlačidlách si vyžadovalo cvik, odkladacích priestorov bolo veľmi málo. V príplatkovej verzii vozidla de Luxe bola namontovaná polička pod palubovkou, základný model si musel vystačiť so sieťkou. V tomto ohľade ale poznáme autá, ktoré sú na tom oveľa horšie. Navyše, v minulosti sa nekládol taký dôraz na šikovné odkladacie priestory, ako je tomu dnes.
Dvojdobý vodou chladený trojvalec
Skúsenosť s motorickou stránkou vozidla bola podľa motoristických novinárov dobrá. Žiadny boj so sytičom, žiadne kašľanie motora či jeho skapínanie, keď bol ešte studený. Dvojdobý vodou chladený trojvalec s chladičom typicky za motorom sa chytil na prvé otočenie štartéra a umožňuje praktický okamžitý odjazd.
Nechýba charakteristický smrad z výfuku ani modrastný dym, ktorým bol východný blok zahltený v priebehu celých šesťdesiatych, sedemdesiatych i osemdesiatych rokov. Ani zďaleka ho ale nebolo toľko, ako sa od podobných motorov očakáva.
Pán Mikulka to vysvetľuje malým nájazdom svojho „varana“ a tiež tým, že na rozdiel od iných dvojtaktárov, jazdiacich na čokoľvek horľavé, on používa výhradne benzín a kvalitný olej. Ten sa v porovnaní so staršími typmi mieša s benzínom v pomere 1:50, čo je relatívne malé množstvo.
Dvojtaktné trojvalce majú zaujímavé špecifikum: zvuk šesťvalca. Vibrácie sú pojmom neznámym, rovnako ako neochota ťahať v nízkych otáčkach. Vlastne by sa dalo povedať, že v bežných rýchlostiach je Wartburg pomerne čiperný a okúzľujúca je jeho schopnosť reagovať na stlačenie akceleračného pedála. Pedál je vskutku citlivý.
Kombinácia nápadného pérovania, prekvapivo pohodlných sedadiel a relatívne pokojného motora je v kontraste s riadením, ktoré si vyžaduje silu a rázny prístup. Napriek tomu nemožno na Wartburg nadávať, toto je už história. Negatívne slová nenachádzame ani v súvislosti s brzdením. V roku 1975 Wartburg dostal dvojokruhové brzdy, vpredu dokonca kotúčové. Na posilňovač bŕzd síce neprišlo, ale s hmotnosťou 900 kilogramov to nebol taký problém.
Na palubovke nám počas jazdy hralo rádio Tesla 2110 B, už ale so západným rozsahom VKV, do sýtosti sme sa nadýchali plastového odoru a zaspomínali na časy, keď musel vodič nielen riadiť vozidlo, ale aj rozmýšľať. Na čo je napríklad tá voľnobežka? Prečo sa tu vlastne nesmie brzdiť motorom? Kam sa leje olej? A tak ďalej…
Prečítajte si aj:
Článok bol prevzatý z magazínu AUTO7 a redakčne prepracovaný
