Zaspomínajte si s nami na východonemecký Wartburg 353 s dvojdobým motorom

Do sýtosti sme sa nadýchali plastového odoru a zaspomínali na časy, keď musel vodič nielen riadiť vozidlo, ale aj rozmýšľať. Napríklad nad tým, čo je to tá voľnobežka a kam s olejom…
Vydané  Text: 
**WARTBURG 353 je dnes klasika, youngtimer, ktorý vzbudzuje na tvárach ľudí úsmev, nostalgiu, prípadne nepríjemné spomienky na neľahkú dobu. Táto hranatá škatuľka využívala techniku z predvojnového DKW a mala objem batožinového priestoru 525 litrov, ktorý jej dnes závidia mnohé rodinné vozidlá. Čo zostalo z niekdajšej slávy Wartburgu dnes?** Po vojne sa vo východnej časti Európy udiala hotová tragédia, ktorá nadobro pochovala všetky snahy o rozvoj krajín, jednotlivcov a aj firiem. Na jednej strane panovala radosť, že je po vojne, na strane druhej sme sa dostali do okupácie mocnosťou, ktorá vo svojom ťažení pokračuje v skromnejšej forme dodnes. Východné Nemecko na tom bolo tak zle, že všetku svoju výrobu muselo odovzdať „osloboditeľovi“ a ešte sa mu za to poďakovať. Tieto pomery sa prejavili na priemysle, ktorý prišiel o potenciál držať krok so západným svetom. O automobilkách to platilo dvojnásobne. Na východnej strane Nemecka zostali automobilky Audi, Glaser, Horch, BMW či DKW, takže problém nebol v nedostatku know-how a v motivácii, ale na tom, že nebolo z čoho vyrábať. A vlastne ani pre koho. Naplno sa to prejavilo v Eisenachu, kde sa popri dobiehajúcej montáži šesťvalcov BMW/EMW pripravoval nový model pre novú dobu. V roku 1956 bol odhalený elegantný sedan, ktorý oprášil meno Wartburg z cisárskych dôb. Lenže rám spoločne s dvojdobým motorom kompletne prevzal z predvojnového DKW F9. A keď v roku 1966 prišlo na moderný hranatý typ 353, použil sa rovnaký recept: nová, moderná karoséria a pod ňou zastaralá technika z DKW F9. Určité inovácie sa ale automobilu dopriali, napríklad vinuté pružiny na všetkých kolesách a nezávislé zavesenie zadných kolies. A keď v roku 1991 Wartburg skončil, pod kapotou mu bublal už moderný štvortaktný štvorvalec s objemom 1,3 litra. Viete, odkiaľ bola zvyšná technika? Skúste hádať, dávame vám jeden pokus.
Hospodársky vyčerpaná NDR investovala nielen do modernizácií, ale ani do rozširovania výroby automobilov. A na rozsiahly import chýbali devízy. Východní Nemci preto čakali na dodanie svojho vysnívaného Wartburgu šialené doby: sedem, desať a ku koncu až dvanásť rokov! Z toho dôvodu kupovali všetko, čo bolo k dispozícii, dokonca aj také bizarnosti ako ZAZ 968. Trabant bol považovaný za akýsi solídny automobil do rodiny, Wartburg bol luxusný kúsok pre náročných a lepšie situovaných. Aký bol ale v skutočnosti? Ešte v roku 2016 sme ako redakcia magazínu AUTO7 požiadali pána Mukulku, či by nás previezol na svojom výnimočne dobre zachovanom Wartburgu W de Luxe z roku 1983. Naši vtedajší kolegovia konštatovali, že na auto zo šesťdesiatych rokov to nebola žiadna tragédia. Dizajn vozidla bol pod váhou snáh o drastickú optimalizáciu výrobných nákladov hranatý a jednoduchý, v porovnaní s dobovou konkurenciou Volkswagen Typ 3 a Opel Kadett B ale nezaostával.
V podobnom duchu sa niesol interiér, ktorý bol sparťanský, ale na svoju dobu ponúkal veľa priestoru a dobré sedadlá. Za príplatok sa tie štandardné dali nahradiť vylepšenými anatomickými sedadlami, lenže platilo to iba pre trhy mimo východný blok. Vyznať sa v zdanlivo náhodne porozmiestňovaných ovládačoch a tlačidlách si vyžadovalo cvik, odkladacích priestorov bolo veľmi málo. V príplatkovej verzii vozidla de Luxe bola namontovaná polička pod palubovkou, základný model si musel vystačiť so sieťkou. V tomto ohľade ale poznáme autá, ktoré sú na tom oveľa horšie. Navyše, v minulosti sa nekládol taký dôraz na šikovné odkladacie priestory, ako je tomu dnes. Skúsenosť s motorickou stránkou vozidla bola podľa motoristických novinárov dobrá. Žiadny boj so sytičom, žiadne kašľanie motora či jeho skapínanie, keď bol ešte studený. Dvojdobý vodou chladený trojvalec s chladičom typicky za motorom sa chytil na prvé otočenie štartéra a umožňuje praktický okamžitý odjazd. Nechýba charakteristický smrad z výfuku a ani modrastný dym, ktorým bol východný blok zahltený v priebehu celých šesťdesiatych, sedemdesiatych i osemdesiatych rokov. Ani zďaleka ho ale nebolo toľko, ako sa od podobných motorov očakáva. Pán Mikula to vysvetľuje malým nájazdom svojho „varana“ a tiež tým, že na rozdiel od iných dvojtaktárov jazdiacich na čokoľvek horľavého, on používa výhradne benzín a kvalitný olej. Ten sa v porovnaní so staršími typmi mieša s benzínom v pomere 1:50, čo je relatívne malé množstvo. Dvojtaktné trojvalce majú zaujímavé špecifikum: zvuk šesťvalca. Vibrácie sú pojmom neznámym, rovnako ako neochota ťahať v nízkych otáčkach. Vlastne by sa dalo povedať, že v bežných rýchlostiach je Wartburg pomerne čiperný a okúzľujúca je jeho schopnosť reagovať na stlačenie akceleračného pedála. Pedál je vskutku citlivý.
Kombinácia nápadného pérovania, prekvapivo pohodlných sedadiel a relatívne pokojného motora je v kontraste s riadením, ktoré si vyžaduje silu a rázny prístup. Napriek tomu nemožno na Wartburg nadávať, toto je už história. Negatívne slová nenachádzame ani v súvislosti s brzdením. V roku 1975 Wartburg dostal dvojokruhové brzdy, vpredu dokonca kotúčové. Na posilňovač bŕzd síce neprišlo, ale s hmotnosťou 900 kilogramov to nebol taký problém. Na palubovke nám počas jazdy hralo rádio Tesla 2110 B, už ale so západným rozsahom VKV, do sýtosti sme sa nadýchali plastového odoru a zaspomínali na časy, keď musel vodič nielen riadiť vozidlo, ale aj rozmýšľať. Na čo je napríklad tá voľnobežka? Prečo sa tu vlastne nesmie brzdiť motorom? Kam sa leje olej? A tak ďalej… Ak neviete odpovede na tieto tri otázky, sledujte naše články aj naďalej, čoskoro sa k týmto témam dostaneme v samostatnom článku.

*Článok bol prevzatý z magazínu AUTO7 a redakčne prepracovaný*