Škoda 120, Lada či Trabant. Autá, ktoré naši rodičia milovali aj preklínali. Dnes by za nimi mnohí plakali
Wartburg 353
Ako vo veľkom aute
A potom tu bol Wartburg 353. Pre mnohých už poriadne auto. Väčšia karoséria, viac priestoru, pohodlnejšie cestovanie a pocit, že oproti Trabantu sedíte v niečom podstatne dospelejšom.
Wartburg mal trojvalcový dvojtaktný motor, ktorý mu dával charakteristický zvuk aj prejav. V porovnaní s menším Trabantom ponúkal viac priestoru pre rodinu a batožinu. Verzia Tourist bola obľúbená najmä u tých, ktorí potrebovali praktické rodinné vozidlo. Jeho majitelia si cenili priestrannosť, pomerne jednoduchú mechaniku a schopnosť odviezť rodinu na dlhšie vzdialenosti. Wartburg pôsobil dôstojnejšie a v niektorých rodinách bol dokonca vysnívaným autom.
Ale ani on nebol bez chýb. Opäť dvojtaktný motor, opäť miešanie benzínu s olejom a opäť dym, ktorý sa stal jeho poznávacím znamením. Spotreba nebola vždy príjemná, hlučnosť tiež nie a podvozok či brzdy sa nedali porovnávať s tým, na čo sme zvyknutí dnes.
Vodiči si museli zvyknúť aj na špecifiká radenia a správania motora. Wartburg jednoducho nebol automobil, ktorý by všetko odpúšťal bez rozmýšľania. Napriek tomu mal svoje miesto. A keď dnes vidíme zachovalý Wartburg 353 Tourist, je ťažké nepredstaviť si rodinu, ktorá sa s ním kedysi vybrala na letnú dovolenku.
Wartburg 353
Čo mali všetky tieto autá spoločné? Niečo, čo dnešným automobilom trochu chýba
Keď sa na tieto automobily pozrieme dnešnými očami, nájdeme množstvo dôvodov, prečo by sme si ich ako každodenné dopravné prostriedky už nechceli kúpiť. Bezpečnosť bola na úplne inej úrovni, komfort skromný, hlučnosť vysoká a spoľahlivosť často závisela aj od šikovnosti samotného majiteľa. Lenže práve v tom je ten zvláštny paradox.
Dnešné autá nás dokážu odviezť stovky kilometrov v tichu, klimatizovanom interiéri, s adaptívnym tempomatom a množstvom bezpečnostných asistentov. Dokážu samy brzdiť, parkovať, upozorňovať na únavu a niekedy máme pocit, že vodič už vlastne ani nemusí byť vodičom.
Naši rodičia mali úplne inú skúsenosť. Auto poznali do poslednej skrutky. Vedeli, ako znie motor, keď je všetko v poriadku, aj ako znie, keď sa blíži problém. V kufri nechýbalo náradie, náhradné žiarovky, káble či nejaká tá súčiastka, ktorá sa možno raz zíde. A keď auto nešlo naštartovať, nevolala sa asistenčná služba. Otvorila sa kapota a začalo sa zisťovať, čo sa deje.
Možno aj preto mali k svojim automobilom taký vzťah. Škoda 120, Lada 2105, Fiat 126p, Trabant 601 či Wartburg 353 neboli dokonalé. Vlastne mali toľko nedostatkov, že by dnes v automobilovom teste dostali poriadne naložené. Ale boli naše. Boli súčasťou detstva, rodinných výletov, prvých dovoleniek, návštev starých rodičov a ciest, na ktorých sme sa ako deti neustále pýtali: „Ocko, kedy tam už budeme?“
A možno si dnes neuvedomujeme ešte jednu vec. Naši rodičia často nemali možnosť vyberať si z desiatok automobilových značiek a stoviek modelov. Keď sa im podarilo zohnať vlastné auto, bol to malý sviatok. Nezáležalo na tom, či malo 40 alebo 60 koní, či malo päťstupňovú prevodovku alebo či dokázalo zrýchliť na stovku za pätnásť sekúnd.
Dôležité bolo, že stálo pred domom a patrilo im. A tak sa chcem opýtať, na aké auto z čias Československa spomínate najradšej vy? Bola to Škoda 120, nezničiteľná Lada, malý Fiat, dymivý Trabant alebo priestranný Wartburg? A hlavne, čo ste na ňom milovali a čo ste naopak nedokázali vystáť? Pretože možno práve dnes, keď máme na výber stovky moderných automobilov, začíname trochu lepšie chápať, prečo naši rodičia na tie svoje nikdy nezabudli.
Autá a motorky ma polarizujú prakticky od ranného detstva. Sú pre mňa koníčkom a zároveň aj vášňou. A tomu som prispôsobil celý svoj život. V publicistickom svete pôsobím prakticky 10 rokov, a za ten čas som mal možnosť vyskúšať stovky nových alebo jazdených áut a motoriek. Vo svojich článkoch sa snažím priniesť aktuálne informácie, triezvy pohľad na svet, motoristom poradiť a zároveň prinášam aj kvalitnú výpovednú hodnotu.
