Koľko zarobia na meraní rýchlosti? Jeden radar aj 640-tisíc eur ročne

Táto problematika vyplýva z údajov o príjmoch z pokút za prekročenie rýchlosti. V analyzovaných provinčných hlavných mestách celkové príjmy presahujú 46 miliónov eur, ale nie je to len o veľkých talianskych mestách. Dokonca aj malé obce s niekoľkými stovkami alebo tisíckami obyvateľov dokážu vybrať sumy neúmerné ich veľkosti.  

Foto: Archív

Florencia vedie rebríček v meraní rýchlosti

Medzi veľkými mestami vedie Florencia s pokutami za prekročenie rýchlosti vo výške približne 19,7 milióna eur. Nasleduje Bologna s viac ako 9,2 miliónmi eur a Miláno s takmer 6,9 miliónmi eur. Janov sa blíži k 4,9 miliónom eur, zatiaľ čo Rím dosahuje približne 2,3 milióna eur.

Rozdelenie príjmov ukazuje, ako sa používanie týchto zariadení môže líšiť v jednotlivých mestách. Reálna bezpečnosť na cestách by mala závisieť od úrovne kvality ciest, štatistiky nehodovosti a skutočnej potreby chrániť zraniteľných účastníkov dopravy. Keď však príjmy dosiahnu takú vysokú úroveň, je nevyhnutné spochybniť výber lokalít, stanovené limity a skutočný účel kontrol. A tu sa čoraz častejšie začínajú ozývať aj domáci Taliani.

Dobre označený rýchlostný radar umiestnený na skutočne rizikovom mieste a sprevádzaný premysleným návrhom vozovky môže zachrániť životy. Zariadenie umiestnené na mieste, kde sa rýchlostný limit náhle zmení alebo kde cesta nabáda k vyšším rýchlostiam, reálne spôsobuje len to, že je vnímaný ako pasca na vodičov.

Fiumicino zarába rovnako ako Miláno, Villapiana presahuje 7 miliónov

Najprekvapujúcejšie prípady pochádzajú z oblastí mimo veľkých miest. Fiumicino v provincii Rím vykázalo príjmy takmer 7 miliónov eur, čo je v podstate podobná suma ako v Miláne. Ešte významnejší je prípad Villapiany, obce v provincii Cosenza, ktorá údajne presiahla 7 miliónov eur.

V Cittadelle v provincii Padova údajne tržby presiahli 3,4 milióna eur. Tieto čísla ukazujú, ako ziskovosť zariadení nemusí nevyhnutne závisieť od počtu obyvateľov, ale skôr od vychytených dopravných tepien a podpásového umiestnenia zariadení.

Tu spočíva skutočné politické a sociálne jadro veci. Obec s rušnou cestou môže vyberať obrovské sumy od motoristov, ktorí v danej oblasti nebývajú, a preto priamo neprofitujú zo služieb financovaných z týchto pokút. Pokuta sa tak stáva akousi daňou z dopravy s významným vplyvom na dochádzajúcich, pracovníkov a podniky.

Foto: Archív

Jedno zariadenie môže mať zarobiť stovky tisíc eur

V Carrodane v provincii La Spezia by jediné zariadenie umiestnené na provinčnej ceste smerom na Levanto v roku 2025 vygenerovalo približne 770-tisíc eur. V Pettoranello del Molise, obci s iba 446 obyvateľmi, výnosy dosiahli 641-tisíc eur.

Toto sú príklady, ktoré vysvetľujú, prečo sú vodiči čoraz viac opatrní pri jazde po Taliansku. Keď jediné zariadenie generuje príjmy porovnateľné s ročným rozpočtom malej dediny, riziko finančnej závislosti od pokút nemožno ignorovať a vnímať ako obyčajnú propagandu pre bezpečnejšie cesty.

Nejde o popieranie užitočnosti kontrol. Naopak, ide o obhajobu ich spravodlivosti. Bezpečnosť cestnej premávky stráca svoju účinnosť, keď sa zamieňa so ziskovosťou, pretože každý kontrolný bod vnímaný ako zákerný nakoniec spochybňuje aj tie, ktoré sú skutočne potrebné.

Kam idú peniaze z pokút?

Pravidlá cestnej premávky vyžadujú, aby sa časť výnosov z pokút vyčlenila na bezpečnosť, údržbu, značenie a opatrenia na zníženie nehodovosti. Problémom však nie je len formálne dodržiavanie stanovených rozpočtových prostriedkov, ale aj transparentnosť, s akou si občania môžu overiť, ako sa tieto zdroje skutočne využívajú.

Ak región generuje milióny prostredníctvom rýchlostných kamier, malo by byť rovnako jasné, koľko sa investuje do obnovy povrchu ciest, zlepšenia osvetlenia, zvýšenia bezpečnosti priechodov pre chodcov a opravy najnebezpečnejších ciest. Bez tejto korelácie sa vymáhanie rýchlosti môže javiť ako čistý finančný príjem do obecného rozpočtu.

Vodiči nežiadajú beztrestnosť za svoje porušenia. Žiadajú  jasné pravidlá, konzistentné rýchlostné limity a transparentné presadzovanie. Ochrana vodičov tiež znamená rozlišovať medzi tými, ktorí skutočne ohrozujú ostatných, a tými, ktorí sú pokutovaní za prekročenie rýchlosti o niekoľko kilometrov za hodinu v miestach, kde sa rýchlostný limit zdá byť iracionálny.

Foto: Archív

Bezpečnosť nemôže závisieť od príjmu

Debata o rýchlostných kamerách sa často redukuje na stret medzi tými, ktorí chcú prísnejšie zakročiť proti každému priestupku, a tými, ktorí považujú každú pokutu za zneužitie úseku. Je to silný konflikt. Technológia je nevyhnutná, ale mala by sa používať na zmenu správania vodičov a zníženie nehodovosti, nie na zaručenie príjmov pre miestne úrady.

Skutočne účinné zariadenie by malo časom generovať čoraz menej pokút: to by znamenalo, že vodiči spomaľujú a cesta sa stáva bezpečnejšou. Keď však príjmy zostávajú konzistentne vysoké, je dôvodné sa opýtať, či zariadenie nabáda k opatrnosti, alebo len zachytáva priestupok, ktorý sa pravdepodobne bude opakovať tak či onak.

Dôvera sa buduje viditeľnými zariadeniami, jasne definovanými limitmi, dostupnými údajmi o nehodách a presnou štatistikou. Len tak  môžu byť rýchlostné kamery opäť vnímané ako nástroje slúžiace komunite, a nie ako bankomaty pri cestách.