Neuveríte, čo všetko museli vynájsť, aby auto vedelo, že prší! Takto fungujú automatické stierače
Automatické stierače sa dnes spúšťajú samy – ale viete, ako auto zistí, že prší? Pozrite sa s nami na vývoj tejto nenápadnej technológie.
Vydané Text: Marek Lehmann
Viete, čo sa v aute spustí ako prvé, keď začne liať? Väčšinou stierače. A dnes už často bez toho, aby ste sa ich museli dotknúť. Automaticky sa preberú k životu a začnú makať, ako keby mali vlastný rozum. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako vlastne vedia, že prší? Nie je to žiadna mágia, ani náhodné hádanie. Za týmto, dnes už samozrejmým komfortom, je takmer storočie pokusov, vychytávok a zopár vynálezcov, o ktorých ste určite nikdy nepočuli.
Prvé stierače ešte pred autami
Celý príbeh sa začal ešte v čase, keď autá boli rarita a väčšina sveta sa prepravovala vlakom. Už v roku 1896 si Američan George Capewell dal patentovať systém na čistenie okien pre lokomotívy. A potom to išlo ako na bežiacom páse – do hry vstúpil klavirista z Poľska, Ír, aj americká podnikateľka Mary Andersonová, ktorá si nechala stierače patentovať ešte predtým, než vôbec Cadillac pridal stierače do svojich áut ako štandard. Ale jedna vec je nápad a druhá – aby to celé fungovalo bez toho, aby ste museli stierače zapínať ručne. Tu to začalo byť zložitejšie.
Prvé pokusy
General Motors to skúsil v roku 1951 na koncepte LeSabre. Technológia bola prebratá z lietadiel, ale keď prišlo na cenu, bolo jasné, že to auto len tak niekto nezaplatí. O niečo neskôr, v 60. rokoch, prišli prví inžinieri s myšlienkou merať vodivosť vody na skle cez zabudované vodiče. Ale spoľahlivosť bola biedna – často to nefungovalo a niekedy stierače štrajkovali aj počas slnečného počasia.
GM LeSabre
Citroën SM
Francúzi sa s tým vyhrali inak. Citroën v roku 1970 predstavil model SM, ktorý mal stierače napojené na snímač merajúci záťaž motora. Ak bolo čelné sklo suché, motorček stieračov sa viac namáhal – čo systém vyhodnotil ako dôvod na pauzu. Keď sklo zmokralo, motor šiel ľahšie a stierače sa znova rozbehli. Geniálne, ale stále ďaleko od dokonalosti.
Citroën SM
Nissan to dal už v 80-tych rokoch
Až v roku 1983 Nissan Cedric ponúkol prvý systém, ktorý vedel sám rozpoznať intenzitu dažďa. Áno, Japonci opäť raz predbehli dobu. A o pár rokov neskôr prišiel veľký míľnik – Cadillac STS, Eldorado a DeVille v roku 1996 s technológiou „Rainsense“. Tá sa už nespoliehala na odber prúdu ani vodiče, ale na infračervené LED diódy. Senzor, umiestnený za spätným zrkadlom vysielal lúče na sklo a sledoval, koľko z nich sa odrazí späť. Ak je sklo suché, odráža sa veľa lúčov. Ak je mokré, menej. A vtedy stierače začnú pracovať.
Nissan Cedric
Systém bol presný, spoľahlivý a najmä – vedel upraviť rýchlosť stierania podľa toho, či vonku mrholilo alebo lialo ako z krhly. GM ho začal montovať aj do bežnejších modelov a ostatní výrobcovia sa rýchlo pridali. Trvalo to skoro sto rokov, kým sme naučili auto rozpoznať dážď bez toho, aby ste museli hýbať prstom. A aj keď sa to dnes berie ako samozrejmosť, je za tým viac vynálezcov, výpočtov a pokusov, než by ste čakali. Nabudúce, keď vám stierače samé naskočia, možno si na to spomeniete.
5 áut, ktoré najazdili najviac kilometrov v histórii – tipnete si víťaza?
