Pod cestu zakopali 20-tisíc pneumatík. Ľudia po nich jazdia a nič netušia
Nakrájať dvadsaťtisíc starých pneumatík na kúsky a zahrabať ich pod cestu je také… No, ak by za vami s takýmto nápadom prišiel niekto na stavebnú fakultu, asi by ste ho poslali preč. Presne toto sa ale v roku 1993 naozaj stalo v americkom štáte Maine. Namiesto katastrofy z toho vznikla jedna z prekvapivo funkčných odpovedí na to, ako stavať lepšie a odolnejšie cesty.
Problém, ktorý nikto nechcel vyriešiť
Autorkou nápadu bola Dana N. Humphrey, vtedy profesorka stavebného inžinierstva na Univerzite v Maine. Štát mal v tom čase obrovský problém s asi 30 miliónmi opotrebovaných pneumatík naukladaných na haldách po celom regióne. Predstavte si to pokojne ako tú horiacu kopu zo Simpsonovov. Išlo o klasickú environmentálnu záťaž, s ktorou si nikto poriadne nevedel dať rady. Humphrey prišla s myšlienkou, ktorá tento odpad premenila z bremena na stavebný materiál. Poďme nakrájať pneumatiky na kúsky s veľkosťou 5 až 7,5 centimetra a použiť ich ako podkladovú vrstvu priamo pod cestou.
V mestečku Richmond nechala na 183-metrovom úseku cesty položiť vrstvu nadrvených pneumatík hrubú 15 až 30 centimetrov, na ktorú pridali ešte 60 centimetrov štrku. Denník Los Angeles Times tomu vtedy venoval samostatný článok s titulkom, ktorý dnes znie takmer prorocky: „Nápad, ktorý sa oplatí vyskúšať.“
Fungovalo to!
Po osadení teplotných senzorov prišli výsledky, ktoré prekvapili aj samotných výskumníkov. Hĺbka premŕzania pôdy pod cestou klesla približne o polovicu a vozovka oveľa lepšie znášala aj jarné topenie snehu, ktoré inak spôsobuje jedny z najhorších škôd. Podľa Humphreyovej majú kúsky pneumatík tri vlastnosti, vďaka ktorým sa na tento účel skvele hodia. Sú ľahké, fungujú ako výborný izolant (guma vedie teplo oveľa horšie ako zemina) a navyše skvele odvádzajú vodu.
Jedinou vecou, ktorá projekt spočiatku brzdila, boli vyššie počiatočné náklady a technická komplikovanosť výstavby. Napriek tomu sa myšlienka odvtedy neprestala rozvíjať. Dnes ju v rôznych podobách využívajú v Škandinávii aj v severných štátoch USA a v Kanade, kde rovnaký princíp chráni podložie ciest pred praskaním spôsobeným hlbokým mrazom.
Mohlo by Vás zaujímať: Celoročné pneumatiky vytláčajú letné sady: Vodiči už odmietajú platiť za sezónne prezúvanie
Z Maine do Bilbaa
Zaujímavé je, že guma zo starých pneumatík dnes v cestárstve neslúži len na ochranu pred mrazom. V Španielsku beží projekt PERSEUS, testovaný priamo na úseku diaľnice AP-8 pri Bilbau. Namiesto klasického kameniva sa tam časť asfaltovej zmesi nahradila recyklovanou gumou, pričom na jeden bežný meter cesty sa spotrebuje až päť pneumatík. Výsledkom je zníženie hluku z dopravy o 2 až 5 decibelov. Na ľudský sluch to pôsobí tak, akoby okolo prechádzalo až o 75 percent menej áut, než v skutočnosti prechádza. Podobné technológie s recyklovanou gumou v zmesiach tlmiacich hluk sa testujú aj na ďalších cestách v Európe a Amerike s cieľom splniť normy Svetovej zdravotníckej organizácie pre hluk v obytných zónach.
Dana Humphrey na túto tému neskôr povedala, že keď svoju kariéru na univerzite po troch desaťročiach ukončila, po haldách pneumatík nezostala takmer ani stopa. Veľká časť z nich totiž skončila práve pod cestami, teda presne tam, kde po nich dnes bežne jazdia autá bez toho, aby o tom vodiči čo i len tušili.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
