PRÍBEH Alfa Romeo 164: Najväčší risk v dejinách Milána dopadol na výbornú, len sekundy od krachu
Máloktorá značka dokáže vyvolať toľko čistých emócií ako milánska Alfa Romeo. Pre jedných je to symbol mechanickej poézie a vodičskej vášne, pre druhých nočná mora (konkrétne pre automechanikov). Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia však táto talianska ikona nestála pred otázkou, ako zlepšiť svoju povesť, ale ako vôbec prežiť nasledujúci mesiac. Štátny holding Finmeccanica, ktorý značku dovtedy vlastnil, krvácal milióny lír a hrozilo, že fabrika definitívne zatvorí svoje brány. V roku 1987 však prišiel zlom, ktorý prepísal dejiny. Svetlo sveta uzrel model, ktorý všetko zmenil. Zrodil sa sedan vyššej strednej triedy s kódovým označením 164.
Tento príbeh nie je len o plechoch a motoroch. Je o hrdosti, riskovaní na hrane bankrotu a talianskom dizajne, ktorý dokázal očariť svet v momente, keď už Alfu Romeo nikto neveril.
Taliansky pacient na prístrojoch
Aby sme pochopili, v akej zúfalej situácii sa Alfa Romeo nachádzala, musíme sa vrátiť do prvej polovice osemdesiatych rokov. Značka bola povestná skvelými motormi, no jej imidž bol v troskách. Autá hrdzaveli už v katalógoch, dielenské spracovanie bolo katastrofálne a štrajky v talianskych továrňach boli na dennom poriadku. Finančná situácia zašla tak ďaleko, že o kúpu automobilky prejavil vážny záujem americký Ford.
Predstava, že by milánske dedičstvo pohltil globálny americký gigant, však v Taliansku vyvolala národnú vzburu. V roku 1986 preto zasiahol domáci koncern Fiat, ktorý Alfu kúpil a začlenil ju do svojej štruktúry k značke Lancia. Nové vedenie však vedelo, že na záchranu nestačí len zmena majiteľa. Potrebovali vlajkovú loď. Auto, ktoré by konkurovalo nemeckej elite v podobe BMW radu 5 alebo Mercedesu-Benz triedy E, a zároveň by dokázalo, že Alfa Romeo nestratila svoju dušu. Tou spásou sa stala práve vyvíjaná 164-ka.
Projekt Tipo Quattro
Vývoj nového veľkého sedanu bol príliš drahý na to, aby ho oslabená automobilka zvládla sama. Ešte pred príchodom Fiatu preto vznikla jedna z najzaujímavejších kooperácií v histórii s názvom projekt Tipo Quattro. Cieľom bolo vyvinúť jednotnú technickú platformu pre štyri rôzne prémiové autá, čím by sa dramaticky znížili náklady na vývoj. Z tejto spolupráce vzišiel Fiat Croma, Lancia Thema, švédsky Saab 9000 a ako posledná práve nová vlajková loď z Milána.
Pre skalných priaznivcov to bol šok. Nová Alfa Romeo mala mať pohon predných kolies a motor uložený naprieč, čo bolo dovtedy v tejto triede pre taliansku značku tabu. Inžinieri však dostali voľnú ruku v ladení podvozku a riadenia. Výsledkom bolo, že hoci mala 164-ka rovnaký základ ako jej súrodenci, na ceste sa správala ako čistokrvný športovec. Bola agilná, presná a komunikovala s vodičom spôsobom, aký dovtedy autá s predným náhonom nepoznali.
Pininfarinov klin, ktorý zastavil čas
Ak mala technika nejaké kompromisy, dizajn ich úplne zmazal. Do hry vstúpilo slávne štúdio Pininfarina, konkrétne dizajnér Enrico Fumia. Ten navrhol karosériu, ktorá v roku 1987 spôsobila na autosalóne vo Frankfurte hotovú senzáciu.
Alfa Romeo 164 bola stelesnením klinového dizajnu. Mala neuveriteľne nízky koeficient odporu vzduchu, ostré, čisté línie a dominantný prelis, ktorý sa ťahal pozdĺž celého boku vozidla. Výrazné plastové panely v spodnej časti karosérie opticky znižovali siluetu, zatiaľ čo zadná časť s úzkym pásom prepojených svetiel predbehla svoju dobu o celú dekádu. Auto pôsobilo dynamicky, aj keď len stálo na parkovisku. Vo vnútri čakala vodiča palubná doska zaplavená tlačidlami, čo v tej ére evokovalo kokpit luxusného lietadla alebo moderného sci-fi filmu.
Šesťvalcový symfonický orchester pod kapotou
Dizajn by bol však bezduchý, keby chýbalo poriadne srdce. Alfa Romeo 164 dostala do vienka to najlepšie, čo taliansky inžiniersky um kedy stvoril. Pod kapotou žil legendárny vidlicový šesťvalec s objemom 3,0 litra, ktorý navrhol geniálny Giuseppe Busso.
Motor Busso V6 nebol len len tak nejaký agregát. Keď ste otvorili kapotu, privítalo vás šesť chrómovaných nasávacích potrubí, ktoré vyzerali ako umelecké dielo. A ten zvuk? Pri nízkych otáčkach hlboko basoval, no nad hranicou štyritisíc otáčok sa zmenil na mechanický orchester, ktorý vodičovi spôsoboval husiu kožu. Verzia Quadrifoglio Verde neskôr dodávala výkon rovných 200 koní, čo v roku 1987 znamenalo teritórium skutočne rýchlych športových sedanov. Pre menej náročné trhy boli k dispozícii aj preplňované štvorvalce Twin Spark či legendárny naftový agregát od VM Motori, no bol to práve šesťvalec, ktorý vrátil Alfe jej stratenú korunu.
Alfa Romeo prepísala históriu
Model 164 trafil klinec po hlavičke. Zákazníci v Európe aj v Amerike rýchlo pochopili, že toto auto už nie je tou starou, nespoľahlivou Alfou. Kvalita výroby v modernizovanej továrni v areáli Arese išla rapídne nahor. Auto bolo komfortné na dlhé trasy, priestranné a zároveň neuveriteľne charizmatické.
Automobilka bola zachránená. Do roku 1997 sa vyprodukovalo viac ako 273-tisíc kusov, čo bolo na prémiový taliansky sedan vtedajšej doby fantastické číslo. Model 164 vrátil značke finančnú stabilitu a hlavne rešpekt konkurencie. Ukázal, že Alfa Romeo dokáže prežiť vlastnú klinickú smrť, ak sa správna technika zabalí do bezchybného talianskeho štýlu.
Dnes, s odstupom takmer štyroch desaťročí, je tento model vnímaný ako vyhľadávaný youngtimer. Keď ho dnes stretnete na cestách, okamžite upúta pozornosť svojou nízkou, elegantnou siluetou, ktorá nestratila nič zo svojho pôvabu. Pripomína nám éru, kedy autá navrhovali umelci s ceruzkou v ruke a ich charakter definoval rev motorov, nie softvérové aktualizácie. Tie najkrajšie veci často vznikajú vtedy, keď stojíte chrbtom k stene a nemáte čo stratiť.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
