Toto auto nemalo existovať! Prečo v továrni Renaultu postavili bizarný šesťkolesový pick-up Clio?
Keď sa dnes povie Renault Clio, väčšina z nás si vybaví jeden z pilierov európskeho trhu malých áut. Praktický, civilný, masový model sprevádzal celé generácie vodičov od prvého auta až po mestský presun do práce. Je však zvláštne, že v roku 2001 vzniklo Clio, ktoré popieralo všetko, čím bolo známe. Malo šesť kolies, otvorenú korbu a tvar pick-upu. Nevzniklo pre autosalón, nemalo ambície oslňovať verejnosť a automobilka sa ním nikdy nechválila. Napriek tomu ide o jeden z najzaujímavejších príbehov z továrenskej histórie Renaultu.
Krásne 90-te roky
Príbeh sa začína v polovici deväťdesiatych rokov, v období, keď sa karta na európskom trhu začala obracať. Prvé Clio, ktoré malo pôvodne obrovský úspech, pomaly strácalo dych. Volkswagen sa po menej presvedčivom Golfe tretej generácie vrátil do hry s modelom Golf IV, ktorý bol väčší, dospelejší a prekvapivo aj cenovo dostupnejší. Renault si uvedomoval, že ak si chce udržať pozíciu, kozmetická úprava modelu stačiť nebude. Potreboval nové auto, a to od základov.
Tak vznikol projekt X65, teda druhá generácia Clia. Na jeho čelo sa postavil inžinier Pierre Beuzit a dostal rozpočet, aký dovtedy Clio nepoznalo. Až o miliardu frankov viac než pri vývoji prvej generácie. Ambíciou bolo narvať do auta modernejšiu techniku, vyššiu kvalitu spracovania, oblúkovitejšie tvary a lepšiu pripravenosť na budúcnosť. Zároveň sa si ale muselo auto zachovať názov Clio, pretože značka už mala vybudovanú silnú emóciu a dôveru zákazníkov.
Kľúčovým miestom celého príbehu sa stala továreň vo Flins. Práve tam sa mala rozbehnúť výroba novej generácie. Prechod z Clia I na Clio II si vyžadoval rozsiahlu modernizáciu výrobných liniek. Počas vianočných sviatkov sa menili roboty, nástroje aj logistické systémy. Každá takáto prestavba však so sebou prináša jednu zásadnú výzvu. Treba testovať nielen stroje, ale aj ľudí.
Cvičenie pre zamestnancov
Renault sa preto rozhodol pre netradičný prístup k školeniu plechárov a výrobných operátorov. Namiesto klasických cvičných dielov dostali zadanie vytvoriť vozidlo, ktoré nebude obmedzované homologáciou, predpismi ani predstavou sériovej výroby. Malo slúžiť ako kreatívne a technické cvičenie. Voľba padla na niečo, čo by v bežnej výrobe nikdy nevzniklo. Šesťkolesový pick-up postavený na základoch Clia II.
Výsledok vznikol v roku 2001 priamo v závode Flins. Základom bolo sériové Clio druhej generácie, ktorého karoséria bola v zadnej časti radikálne upravená. Zmizla z neho strecha, zadok sa skrátil a zároveň predĺžil tak, aby vznikol otvorený ložný priestor. Ten dostal jednoduché madlá a surový, takmer utilitárny charakter. Aby konštrukcia zvládla aspoň symbolické zaťaženie, pribudla druhá zadná náprava. Práve tá dala autu jeho absurdný, no zároveň fascinujúci vzhľad.
Auto nebolo stavané na jazdu v bežnej premávke. Pohybovať sa dokázalo len nízkymi rýchlosťami v areáli továrne. Nikdy nemalo evidenčné čísla, nikdy neprešlo homologáciou a nikdy sa neobjavilo na oficiálnom plagáte Renaultu. Nešlo o koncept v tradičnom zmysle slova, skôr o fyzický dôkaz zručnosti ľudí, ktorí mali zabezpečiť bezchybnú sériovú výrobu Clia II.
Povrchová úprava bola surová a ďaleko od výstavného lesku. A presne taká mala byť! Tento stroj nemal záujem oslňovať dizajnom, ale ukazovať, čo všetko dokáže tím v továrni zvládnuť. V plechoch, zvaroch a proporciách sa skrývala remeselná hrdosť, ktorú bežný zákazník nikdy neuvidí.
Roky plynuli a šesťkolesové Clio zostalo skryté pred očami verejnosti. Nedostalo sa do múzea ani do marketingových materiálov. Až oveľa neskôr sa objavilo na aukcii organizovanej spoločnosťou Artcurial v spolupráci s Renaultom. Práve tam si tento nenápadný, no mimoriadne zvláštny kus našiel nového majiteľa za sumu 19 264 eur. To je celkom dobrý deal na auto, ktoré existuje v jednom jedinom kuse.
Pripomína nám to obdobie, keď sa v automobilkách ešte našiel priestor na experiment, hravosť a internú kreativitu bez okamžitej potreby marketingového efektu. Šesťkolesový pick-up Clio tak zostáva tichým svedkom zákulisia automobilového priemyslu.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A hoci mám slabosť pre poriadny osemvalec, viem sa nadchnúť aj pre elektromobil. Ale musí byť naozaj dobrý!
