Týchto 10 superáut by ste v garáži naozaj nechceli. Odvážne, zvláštne, ale s obrovskými chybami
Superautá sú dôvod, prečo si mnohí z kedysi vešali plagáty na stenu. Vysokootáčkové motory, nízke karosérie a dvere, ktoré sa otvárajú inak než obyčajne – to všetko má svoje čaro. Ale nie vždy platí, že spojenie extrémneho výkonu a odvážneho dizajnu prinesie automaticky legendu. Niekedy sa to zvrhne na učebnicový príklad toho, ako sa nemá robiť marketing, konštrukcia či cenotvorba. Britský Top Gear zostavil rebríček desiatich superáut, ktoré namiesto obdivu vyvolávajú skôr rozpaky.
Jaguar XJ220 (1992)
Na prvý pohľad vyzeral ako sen – elegantné krivky, sľubovaná rýchlosť cez 350 km/h a aura britskej exkluzivity. Jaguar ho prezentoval ako hyperauto, ktoré má byť technologickým skokom vpred. Lenže medzi sľubmi a realitou sa rozprestieral poriadny priepastný rozdiel. Zákazníkom bol najprv nasľubovaný pohon všetkých kolies a majestátny dvanásťvalec. Nakoniec dostali zadokolku s motorom V6.
Jazdné vlastnosti síce neboli katastrofa, ale v porovnaní s očakávaniami to bolo asi také, ako keď si objednáte kaviár a na tanieri vám pristane sardinka. Niet divu, že mnohí zákazníci sa cítili podvedení a Jaguar musel vracať zálohy. XJ220 sa tak stal skôr mementom o tom, ako marketingové sny vedia naraziť na tvrdú realitu.
Lamborghini Jalpa (1981)
Na Jalpe je krásne, že sama osebe nie je zlá. Dizajnom zaujme, motor hrá symfóniu osemvalca a vo svojej dobe predstavovala akýsi „prístupnejší“ spôsob, ako si vyskúšať značku Lamborghini. A práve tu je háčik – prístupnejší v svete superáut stále znamená astronomicky drahý.
Majitelia, ktorí si mohli dovoliť skutočný Countach, sa na Jalpu pozerali zhora a považovali ju za chudobného príbuzného. A tí, čo by si radi splnili sen o „lacnom“ Lambe, aj tak väčšinou nemali až tak hlboko do vrecka. Výsledok? Auto viselo niekde medzi dvoma svetmi a nikdy si nenašlo správne miesto. Niečo ako večne druhý súrodenec v rodine, ktorý sa snaží preraziť, ale v tieni staršieho brata to má nesmierne ťažké.
Mitsuoka Orochi (2005)
Mitsuoka je značka, ktorá si vždy kráčala vlastnou cestou – a niekedy to vyzeralo, akoby kráčala lesom bez mapy. V minulosti vytvorila niekoľko kurióznych áut, ktoré sa dali zaradiť aspoň do kategórie „sympaticky čudné“. Orochi však patrí do kategórie „čo tým chcel autor povedať?“.
Technicky vychádzala z Hondy NSX, čo by mohlo znieť sľubne. Lenže kým NSX bola prelomová a ukázala svetu, že aj Japonci vedia postaviť superšport, Orochi pôsobila, akoby sa narodila na blatistej planéte vo filme sci-fi. Rýchlosť a dynamika sa niekam stratili cestou z továrne, ovládateľnosť tiež nepatrila medzi jej silné stránky. A ten dizajn… modlite sa, aby si všetci mysleli, že ste prišli v prestrojení na karneval.
Aston Martin Virage (1989)
Virage je učebnicovým príkladom toho, ako môže časovanie zabiť aj inak prestížnu značku. Aston Martin ho pripravoval na 80. roky, keď vládol ekonomický optimizmus, ale do predaja sa dostal až v roku 1989. A to už svet prechádzal krízou – a ľudia mali na starosti úplne iné veci než kupovanie ručne vyrábaného luxusu.
Problémom však nebol len nešťastný timing. Virage bol jednoducho neohrabaný: riadenie nemalo šmrnc, kvalita spracovania bola otázna a cenovka 120 000 libier pôsobila dosť neprimerane. Najmä keď si všimnete, že niektoré diely – napríklad svetlomety – pochádzali priamo z Audi 200, ktoré stálo štvrtinu ceny. Predstavte si, že si kúpite oblek na mieru za tisíce a zistíte, že gombíky sú z blšáku.
Ferrari 400 (1976)
Ak by ste hľadali Ferrari, ktoré je najmenej „Ferrari“, pravdepodobne skončíte pri modeli 400. Bol to prvý kúsok značky s automatickou prevodovkou – experiment, ktorý mal osloviť pohodlných zákazníkov za oceánom. Lenže irónia osudu bola, že auto sa nakoniec do Ameriky oficiálne nikdy nedostalo.
A potom je tu ten vzhľad. Niektorí ho volajú elegantný, ale väčšina sa zhodne na tom, že Ferrari 400 má smutný titul najškaredšieho auta v dejinách značky. Karoséria vyzerá, akoby ju niekto navrhoval počas obednej prestávky, a pri pohľade na ňu si človek hneď spomenie, že aj slávni Taliani majú svoje slabé chvíľky. Napriek logu s cválajúcim koňom to bolo skôr rodinné kupé, ktoré sa snažilo zapadnúť do sveta luxusu, ale šarm, na aký sme pri Ferrari zvyknutí, mu akosi chýbal.
Panther 6 (1977)
Niektoré nápady vyzerajú na papieri senzačne, ale v realite skôr pripomínajú výstavu kuriozít. Panther 6 bol presne taký prípad. Inšpirovaný monopostom Formuly 1 Tyrrell P34 so šiestimi kolesami, pôsobil ako niečo, čo by mohlo stáť v garáži tajného agenta. Lenže kým Tyrrell sa v pretekoch aspoň mihol na čele, Panther 6 sa nikdy nedostal ani k naplneniu svojich smelých sľubov.
Pod kapotou mal obrovský 8,2-litrový V8 s dvoma turbami – číslo, ktoré by samo osebe vyvolalo rešpekt. Papierovo dokázal prekonať hranicu 200 míľ za hodinu, v praxi to však bola skôr teória z marketingového oddelenia. Auto vyzeralo extravagantne, no skutočné výkony zostali rovnako iluzórne ako sny o tom, že šesť kolies zrazu prinesie nekonečné možnosti.
