FOTOREPORT
Jazdia na nich aj tisíce kilometrov, poruchy patria k zážitku. 30. zraz historických MINI nám ukázal, ako vyzerá komunita okolo áut
Úžasne priateľská atmosféra a desiatky krásnych historických áut s jedinečnými príbehmi. Účasť na 30. slovenskom zraze MINI nám odhalila, ako vyzerá a funguje komunita priaznivcov historických automobilov.
Čo si myslia majitelia starých modelov o účasti tých nových, vrátane nášho kabrioletu Cooper S, na ktorom sme prišli my?
Vydané Text: ERIK STRÍŽ
Automobilový svet nie je iba strojarina povýšená do sféry dizajnu a technológií, hoci dizajn zohráva celkom kľúčovú úlohu.
Automobilový dizajn vždy dokázal s ľuďmi robiť divy; tí citlivejší z nás pri pohľade na krásne historické automobily pociťujeme točenie hlavy a akési pohltenie. Stačí už len jeden pohľad, aby sa v mozgu začali dráždiť nervy a prúdiť hormóny šťastia pri predstave šoférovania a vlastnenia. Vlastniť, mať doma, jazdiť a byť videný s takouto nádherou, to sú snáď evolučne podmienené nízke pudy, ktoré však ochotne a radi akceptujeme. Asi preto nikdy skutočne neprídeme o koncept vlastníctva automobilov a motocyklov, stratila by sa tým ohromne dôležitá časť našich ja, ktorá nás napĺňa a poháňa.
Aj pre schopnosť vyvolávať tieto pocity je dnes vlastníctvo historických automobilov silne komunitnou záležitosťou. Tí, ktorí vlastnia staršie automobily, sa vzájomne poznajú, podporujú a radi združujú. Voláme to zrazy a netýkajú sa iba historických vozidiel, no práve pri nich je vo vzduchu cítiť akúsi zvláštnu auru, také to čaro minulého. Je pravda, že každý automobil si píše svoje vlastné dejiny, o ktoré sa jeho majiteľ rád podelí s každým, kto to prejaví záujem. Sú to radosti aj starosti, ale aj tie sú tak nejak pozitívne.
„Kazí sa, samozrejme,“ hovorí jeden z účastníkov zrazu autoklubu Mini, ktorého sa pýtame na to, či sa pri dlhých jazdách neobáva servisných problémov. „Aj cestou sem hore polovici vyvrela voda,“ smeje sa a pritom nám ukazuje zbierku náradia a náhradných dielov, ktoré vozí v malom kufri. Pán Boban je vôbec najdlhšie sa zúčastňúcim členom tejto komunity. Na prekvapenie ich nie je veľmi veľa, vraj sú tie autá pomerne jednoduché stroje, a tak sa aj ľahko opravujú.
Ikona českých a slovenských zrazov MINI, pán Boban
Niektoré náhradné diely však môžu stáť aj tisíce eur, napríklad takéto zadné svetlo, upozorňuje Richard Bollo, predseda Slovenského klubu MINI, ukazujúc na svoje Innocenti Mini kombi z roku 1967, jediný kus na Slovensku. „To auto je úžasne autentické a dokonca som zaň dostal certifikát, že je v originálnom stave,“ hovorí. Sedeli sme v ňom a áno, je z neho cítiť to, čo nové autá mať už nikdy nebudú.
Richard Ballo, šéf klubu Mini, počas rozhovoru pre Autoviny. Opiera sa o svoj béžový Innocenti Mini kombi z roku 1967 s výrazným dreveným obložením na zadnej časti karosérie.
Vznik klubu sa datuje do roku 1991, kedy ho založili Richardov otec Štefan a jeho kamarát Viliam Gážik. Dnes zrazy Richard pripravuje spoločne s manželkou Michaelou a podľa toho, čo nám obaja povedali, to nie je nič jednoduché. Zabezpečujú finančné záležitosti, ubytovanie, program, organizáciu prichádzajúcich ľudí. Napriek tomu sú pozitívni a predsa len považujú nové podujatia za svojím spôsobom jednoduchšie ako predtým.
Inzercia
„Kedysi to bolo ťažké. Nie ako dnes,“ hovorí Richard. „Vtedy neboli mobilné telefóny, neboli sociálne siete, takže sme vlastne kontaktovali len tých, ktorých sme videli na cestách. Ale na druhej strane, v 90. rokoch nebolo veľa miníkov.“
Na výročnom 30. zraze MINI sa už stretlo viac ako sto automobilov tejto značky, a to starších modelov, tak aj nových. My sme vďaka slovenskému zastúpeniu automobilky pricestovali do hotela Šachtička v Španej Doline na Mini Cooper S Cabrio s dvojlitrovým benzínovým motorom s maximálnym výkonom 131 kW, na ktorom bola jazda kľukatými kopcami v lokalite krásnym zážitkom. Netrúfame si hodnotiť, či nové Mini pod strechou koncernu BMW stratili svoje pôvodné čaro, pretože skúsenosť s malým zúrivým Cooperom bola znamenitá a snáď v každom ohľade nám dokazoval svoje kvality.
Mini Cooper S Cabrio, na ktorom sme prišli my.
Potešilo nás, že napriek nášmu očakávaniu sú majitelia historických Mini celkom otvorení aj novým modelom, hoci sami uznávajú, že sú to už celkom iné. V podstate iba raz sme sa stretli s názorom, že nové Mini na takéto zrazy nepatria, a to, paradoxne, od jedného z najdlhšie aktívnych členov.
Richard Bollo vníma význam rozširovania komunity aj prostredníctvom nových modelov, pretože práve tie môžu mladých ľudí priviesť k láske k tým starším. A táto láska k histórii autopriemyslu občas núti ľudí robiť veci, nad ktorými „obyčajníci“ len krútia hlavami.
Niektoré automobily stojace pod hotelom Šachtička boli dovezené z ďalekého zahraničia, napríklad Južnej Afriky. „Previezť ho, všetko vybaviť, papiere, vždy niečo chýba,“ sumarizuje dobrovoľné starosti s dovozom. Bavíme sa o kurióznom vozidle bez strechy, dverí a volantu. Ten tam namontuje až neskôr.
Ako trojdňové rodinné stretnutie
Program 30. zrazu MINI bol rozdelený až do troch dní. V prvý deň, piatok, sa mnohí stretli v Španej Doline, pričom večer prebehla dražba prinesených vecí na Mini a s nimi spojenými a spoločné posedenie.
Hlavný deň bola sobota, kedy už od rána pred hotelom stovky ľudí umývali, opravovali, fotili a obdivovali vozidlá. Bolo čo obdivovať, pretože každý jeden automobil je osobitý a niečím výnimočný, zvyčajne príbehom. Niektoré boli už pred hranicou zániku, aby ich šikovní ľudia dali dokopy, iné vozili celé rodiny na tisíce kilometrov dlhé trasy. Každý jeden oslovený majiteľ sa s nami rozpráva dlhé minúty o tom, aké má s vozidlom radosti, starosti a ako to auto aj napriek všetkému má rád.
Posledné prípravy vozidla pred štartom navigačnej rally
Štart navigačnej rally bol naplánovaný na desiatu hodinu, no kým sa kolóna vozidiel rozpustila, ubehlo celé doobedie. Medzi vozidlami boli síce pomerne dlhé rozostupy, takže nešli v kompaktnej kolóne, aby prekvapovali všetkých okolidúcich, cestou však plnili rôzne zábavné úlohy od organizátora a ľudia v lokalite napokon mali možnosť vidieť nevšedné scénky s desiatkami miníkov.
Pôvodný plán zahŕňal príjazd o piatej hodine a vyhodnotenie o ôsmej, kedy ceny dostali úspešní aj neúspešní. Hovoriť v tejto súvislosti o neúspechu je však nekorektné, pretože v tomto prípade ide o účasť na zraze a udržiavanie priateľstiev.
Napokon sa zraz rozpustil v nedeľu o desiatej hodine doobeda spoločným odchodom kolóny miníkov na Kalište.
To, čo definovalo hlavný druhý deň zrazu, bola úžasne pozitívna atmosféra. Bolo pre nás potešením sledovať, ako sa všetci dôverne poznajú a navzájom vítajú, ako si pomáhajú s opravami a pritom boli všade ich psy a deti. Budúci fanúšikovia značky Mini? Nepochybne. Zraz tak pripomínal stretnutie veľkej rozvetvenej rodiny, ktorá sa rozprestiera po celom Slovensku a Česku, a ktorú nespája pokrvnosť, ale spoločné záujmy.
„My sme v klube ako jedna veľká rodina,“ potvrdzuje aj Richard v nedávnom rozhovore. „Medzi nami to nie je len tak, že si zavoláme, lebo si musíme zavolať. My si voláme bežne len tak. Z kamarátstva. Pravidelne sa stretávame. Dokonca chodievame aj na rodinné dovolenky.“
Jedna z posledných vecí, ktoré nám majitelia Mini v Španej Doline rozprávali, boli spomienky na cestu do Grécka a avízo na plánovanú cestu do Istanbulu. Zo Stupavy, odkiaľ sú Bollovci, je to viac ako 1500 kilometrov. To je dosť aj na nové auto.
Držíme palce a želáme tisíce ďalších šťastných kilometrov!
ERIK STRÍŽ
Erik Stríž je motoristický novinár, redaktor denníka Autoviny.sk a redaktor časopisu auto motor a šport. Pripravuje témy, aktuality a testy automobilov. Zvýšenú pozornosť venuje legislatíve súvisiacej s dopravou a bezpečnosti.
Zaujíma vás riešenie dopravného problému alebo pre nás máte tip na článok? Napíšte na tip@motoristickynovinar.sk
