Keď nás auto „chráni“ až príliš: Sú moderné asistenčné systémy viac na obtiaž ako na pomoc?
Sadáte si do svojho nového, nablýskaného auta, ktorého súčasťou sú aj asistenčné systémy. Palubná doska svieti ako vianočný stromček a vy sa cítite ako kapitán vesmírnej lode. Vyrážate na cestu a v tom to začne. PÍP! Prekročili ste rýchlosť o 2 km/h. Volant vám zľahka zavibruje a potiahne vás späť, pretože ste sa priblížili k deliacej čiare pri obchádzaní cyklistu. PÍP! PÍP! Varovanie pred kolíziou, lebo auto pred vami na kruhovom objazde spomalilo. A do toho všetkého sa ozve láskavý, no neúprosný hlas: „Zaznamenaná únava, odporúčame prestávku,“ pretože ste sa odvážili pozrieť na viac ako tri sekundy na navigáciu.
Znie vám to povedome? Vitajte v realite moderných automobilov, ktoré sú doslova prepchaté pokročilými asistenčnými systémami (ADAS). Technológiami, ktoré boli navrhnuté s jediným cieľom: urobiť jazdu bezpečnejšou. Paradoxne sa však čoraz viac vodičov pýta: Neprešlo to už za hranu? Nestáva sa z nášho ochrancu otravný tyran, ktorý viac prekáža, než pomáha?
Otravná svätá trojica
Hoci existuje celý zástup asistentov, tri z nich sa v rebríčkoch najotravnejších funkcií umiestňujú pravidelne na popredných priečkach.
Prvým je asistent udržiavania v jazdnom pruhu. V ideálnom svete jemne koriguje vašu trajektóriu, ak nepozornosťou vybočíte z pruhu. V realite sa však často správa ako prehnane aktívny inštruktor v autoškole. Stačí, že sa potrebujete vyhnúť výtlku, obísť pomalšie vozidlo alebo prejsť cez neprehľadne značený kruhový objazd a systém vám začne agresívne „kecať“ do riadenia. Vodiči potom v zúfalstve bojujú s volantom alebo systém radšej vypnú, čím sa úplne stráca jeho zmysel.
Druhým v poradí je inteligentný asistent rýchlosti. Táto technológia, povinná v EÚ od roku 2022, má vodiča upozorniť na prekročenie povolenej rýchlosti. Problém nastáva, keď sa systém mýli. A mýli sa často. Kamery zle prečítajú značku obmedzenú len pre nákladné autá, spletú si číslo cesty s rýchlostným limitom alebo sa spoliehajú na dávno neaktuálne mapové podklady. Výsledkom sú absurdné situácie, kedy na vás auto hystericky pípa, že idete 80 km/h v zóne, kde je v skutočnosti povolená stovka, alebo vás naopak nechá chladným pri prekročení rýchlosti v obci.
Trojicu uzatvára systém monitorovania pozornosti vodiča. Kamera sledujúca vaše oči má odhaliť mikrospánok či nepozornosť. V praxi vás však často pokarhá za úplne legitímne činnosti – kontrolu mŕtveho uhla, pohľad na bočné zrkadlo pri preraďovaní alebo zadávanie adresy do navigácie. Ten pocit, že vás neustále sleduje „veľký brat“ a hodnotí každý váš pohyb, je pre mnohých vodičov jednoducho príliš rušivý a niektorým dokonca narúša súkromie.
Nebezpečný „cry wolf“ efekt a cesta za piatimi hviezdičkami
Tu sa však problém zďaleka nekončí. Neustále falošné poplachy a zbytočné zásahy vedú k nebezpečnému javu známemu ako „alarm fatigue“. Ak vás auto stokrát denne upozorní na neexistujúce nebezpečenstvo, je veľmi pravdepodobné, že keď pôjde naozaj do tuhého, budete jeho varovanie ignorovať. Ešte horšie je, že frustrovaní vodiči tieto systémy aktívne vypínajú. Prieskumy ukazujú, že viac ako 40 % vodičov bežne deaktivuje aspoň jednu bezpečnostnú funkciu, najčastejšie práve asistent udržiavania v jazdnom pruhu a inteligentný rýchlostný asistent, pretože ich považujú za otravné a nedôveryhodné.
Prečo teda automobilky do áut montujú funkcie, ktoré vodiči očividne nenávidia? Odpoveď je jednoduchá: Euro NCAP. Na dosiahnutie prestížneho päťhviezdičkového hodnotenia bezpečnosti je dnes prítomnosť týchto systémov prakticky povinná. Výrobcovia sú tak tlačení do toho, aby systémy implementovali, no nie vždy majú dostatok času a zdrojov na ich dokonalé vyladenie pre nekonečné množstvo dopravných situácií v reálnom svete. Dobrou správou je, že aj samotné Euro NCAP si tento problém uvedomuje a plánuje do svojho hodnotenia viac zahrnúť aj používateľskú prívetivosť a minimalizáciu rušivých elementov.
Hľadanie rovnováhy: Od tyrana k partnerovi
Cieľom by nemalo byť zavrhnutie technológie, ktorá má nepochybný potenciál zachraňovať životy. Cesta vpred vedie cez nájdenie správnej rovnováhy medzi ochranou a autonómiou vodiča. Niektoré automobilky, ako napríklad Volvo, sa už snažia o pragmatickejší prístup, kde systém zasiahne len vtedy, keď nepozornosť vodiča vedie k reálnemu riziku kolízie.
Kľúčová bude lepšia a inteligentnejšia kalibrácia, ktorá dokáže rozlíšiť medzi nebezpečným vybočením z pruhu a úmyselným vyhýbacím manévrom. Dôležitá je tiež možnosť personalizácie, kde si vodič môže nastaviť citlivosť systému podľa svojich preferencií. A v neposlednom rade, návrat k fyzickým tlačidlám pre najdôležitejšie funkcie môže paradoxne zvýšiť bezpečnosť viac než ďalší otravný asistent.
Súčasné asistenčné systémy sú ako geniálny, avšak sociálne neohrabaný kolega. Majú obrovské znalosti a schopnosti, no nevedia, kedy majú byť ticho. Našou úlohou, a hlavne úlohou automobiliek, je naučiť ich, kedy majú radiť a kedy nechať rozhodnutie na človeka. Cieľom je predsa vytvoriť inteligentného kopilota, nie digitálneho tyrana, ktorý z radosti z jazdy spraví nočnú moru plnú pípancov a nečakaných korekcií volantu.
Automobilovej žurnalistike sa venujem už od roku 2017. Som fanúšikom technológií a elektromobilov, no napriek tomu si myslím, že k niektorým autám poctivá strojovňa jednoducho patrí.
