PRÍBEH Peugeot Oxia: Bol skutočne lepší než ikonické Ferrari F40? Chcel ho zožrať na raňajky
Keď sa povie Peugeot, väčšine z nás dnes napadne elegantné mestské auto, praktické SUV alebo možno dodávka, ktorá vozí tovar pre nejakú kuriérsku spoločnosť. Ale značka vedela v minulosti (aj dnes) robiť veľmi extrovertné veci. Francúzska tvrdohlavosť a odvaha raz za čas vybuchne do niečoho tak fascinujúceho, že to zastaví čas. Presne to sa stalo v roku 1988, keď svetlo sveta uzrel koncept, ktorý mal jediné poslanie – ukázať celému svetu, a hlavne Maranellu, že lev zo Sochaux vie nielen hrýzť, ale aj trhať asfalt rýchlosťou, o ktorej sa iným ani nesnívalo.
Hovorím o modeli Oxia. Pre mňa je to najkrajšie auto, aké kedy opustilo rysovacie dosky tejto značky.
Keď lev zmenil strach na silu
Musíme sa vrátiť do osemdesiatych rokov. Nebolo to jednoduché obdobie. Peugeot bol začiatkom dekády prakticky na kolenách, balansoval nad priepasťou bankrotu. Potom však prišiel zázrak s menom 205 a karta sa obrátila. Zrazu tu bol kapitál, bola tu chuť víťaziť v rely a hlavne tu bola chuť ukázať Nemcom a Talianom, že Francúzi sa nikoho neboja.
Vtedy prišla myšlienka na Oxiu. Nemal to byť iba ďalší naleštený koncept, ktorý po autosalóne skončí v prachu. Mal to byť pojazdný manifest. Meno dostala po oblasti Oxia Palus na Marse. Mala byť mimozemská, vedecká, nedostižná. A úprimne? Keď sa na ňu pozriete aj dnes, po takmer štyroch desaťročiach, stále vyzerá ako niečo, čo pristálo z inej galaxie.
Viac než len plagát na stene
Rok 1987 patril Ferrari F40. Bolo to brutálne, surové auto, ktoré ovládlo titulky všetkých magazínov. A čo urobil Peugeot? Mohol prísť s pekným sedanom, ale oni si povedali: „Nie, my postavíme niečo, čo tú F40 rozdrví.“
Neprehliadnite: Prečo vzniklo Ferrari F40? Odpoveď šokuje – kvôli BMW M3!
Oxia našťastie nebola len maketa. Vznikla vo výskumnom centre La Garenne pod vedením legendárneho Gérarda Weltera. A to je to, čo na tomto príbehu miluje, lebo to bola seriózna inžinierska práca. Nebolo to auto postavené na efekt, ale na výkon. Mala karosériu z uhlíkových vlákien a kevlaru, podvozok z hliníkovej zliatiny. V tej dobe veci, o ktorých sa bežným smrteľníkom ani nesnívalo.
Je nízka (len 1,13 metra!), široká cez dva metre a pôsobí, akoby bola neustále v pohybe, aj keď stojí. A čo je najlepšie? Napriek tomu, že to bol superšport, stále ste v nej videli Peugeot. Tie úzke predné svetlá, tie línie, ktoré neskôr dostala civilná 405… bola to rodinná identita dotiahnutá do absolútneho extrému.
Srdce, ktoré nepoznalo limity
Pod tou zadnou kapotou sa diali veci, z ktorých behá mráz po chrbte. Inžinieri vzali starý dobrý šesťvalec PRV (Peugeot-Renault-Volvo), ktorý bežne poháňal limuzíny, a urobili z neho monštrum. Osadili ho dvoma turbodúchadlami a vytiahli z neho neskutočných 680 koní.
Skúste si to porovnať. Ferrari F40 malo vtedy 478 koní. Peugeot mal o dvesto koní viac! K tomu pridajte pohon všetkých štyroch kolies a systém riadenia oboch náprav. Oxia bola technologicky o svetelné roky pred svojou konkurenciou. Keď ju vzali na skúšobný okruh Belchamp, legenda hovorí, že namiesto sľubovaných 300 km/h z nej vytiahli šialených 350 km/h. V roku 1988! To je rýchlosť, pri ktorej sa dnes trasú moderné superšporty, a tu ju dosiahol francúzsky výrobca populárnych hatchbackov.
Interiér, kde by ste chceli žiť
Zatiaľ čo Ferrari F40 malo interiér spartánsky (doslova tam boli šnúrky namiesto kľučiek), Oxia bola luxusná. Paul Bracq, ďalší velikán dizajnu, jej vdýchol život vo vnútri. Nebolo to len o rýchlosti, bolo to o cestovaní v štýle Gran Turismo. Bol to vizionársky pohľad na to, ako by mohol vyzerať interiér budúcnosti. Čistý, ergonomický, a pritom plný špičkovej techniky.
Pre mňa je Oxia dôležitá z jedného zásadného dôvodu, lebo jednoducho ukazuje, že sny majú v automobilovom priemysle svoje miesto. Keď prišla na parížsky autosalón v roku 1988, ľudia neverili vlastným očiam. Bol to šok. Pozitívny šok. Francúzska značka zrazu nestála v tieni nemeckých sedanov alebo talianskych exotík. Stála nad nimi.
Nezabudneme
Viem, Oxia sa nikdy nedostala do výroby. Vyrobili sa len dva kusy. Jeden z nich dnes odpočíva v múzeu Musée de l’Aventure Peugeot v Sochaux. Niekto by mohol povedať, že to bol zbytočný projekt, drahá hračka, ktorá nič nepriniesla. Ale ja s tým hlboko nesúhlasím.
Tento automobil dal značke Peugeot niečo, čo sa nedá kúpiť žiadnou marketingovou kampaňou, a tým je hrdosť. Dokázali, že lev sa dokáže postaviť komukoľvek. Každý model, ktorý prišiel po nej, v sebe niesol kúsok tej DNA, tú odvahu urobiť veci inak a lepšie.
Aj keď sa dnes pozriem na súčasné modely značky, s tými ich odvážnymi tesákmi v prednej maske a ostrými hranami, vidím v nich odkaz Oxie. Vidím v nich tú istú ambíciu vyčnievať z davu. Oxia nebola len reakciou na Ferrari. Bola to správa do vesmíru, že francúzske inžinierstvo nemá hraníc, ak mu dáte slobodu snívať.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
