Kde zmizli? Niektoré autá vyzerajú ako sterilné plastové taniere. Poďakujte EÚ a dojazdu
Ak by sme mali podľa vzhľadu posudzovať éru, v ktorej žijeme, budúci historici by ju mohli pokojne nazvať „dobou priemyselného zaoblenia“. Stačí sa pozrieť na dnešné autá. Kedysi stačilo pár sekúnd, aby ste vedeli rozlíšiť BMW od Mercedesu, Škodovku od Seatu a Ferrari od Lamborghini aj v hustej hmle. Dnes? Stačí krokom odstúpiť dozadu a stratíte prehľad. Siluety sa menia na neosobné kvapky, ktoré by si navzájom pokojne mohli požičať dvere, strechu aj blatníky.
A prečo? Lebo aerodynamika. Lebo normy. Lebo každý výrobca sa snaží zraziť koeficient odporu vzduchu o niekoľko tisícin len preto, aby vyzeral ekologickejšie alebo aby jeho elektromobil zvládol o 12 kilometrov dlhší dojazd v laboratórnom cykle, o ktorom aj tak všetci vieme svoje.
Dizajn automobilov sa tak postupne transformuje na čosi, čo nevzniklo v kreatívnom štúdiu, ale v aerodynamickom tuneli. Umelci s ceruzkami a citom pre proporcie dnes často nestačia na fyzikov s rovnicami. Tvorivá sloboda sa postupne mení na zbierku kompromisov, ktoré majú spoločný cieľ – nevytvárať vír, turbulenciu ani milimeter odporu navyše. Ak to znie nudne, je to preto, že to pri niektorých vozidlách nudné aj je.
Mydlový tvar ako nový priemyselný štandard
Najviditeľnejším dôsledkom tejto posadnutosti vetrom je miznutie línií. Ostré hrany, priehlbiny, charakteristické prelisy – to všetko sa stáva ohrozeným druhom. Moderné auto má byť čo najhladšie, najčistejšie, najprúdnicatejšie. Keby mohlo byť aj neviditeľné, výrobcovia by to s radosťou spravili. Česť výnimkám!
Výsledkom je uniformná estetika, ktorá síce funguje vo veternom tuneli, ale v skutočnom svete pôsobí asi tak emotívne ako plastový tanier. Najmä elektrické autá sú dnes pri pohľade zboku takmer nerozlíšiteľné: dlhá kabína, zaoblený zadok, predná časť bez klasickej masky, všetko spojené jemnou linkou, ktorá má simulovať dynamiku – aj keď dynamiku tu konštruktéri neriešili, riešil ju ventilátor v laboratóriu.
Jedným z najviditeľnejších módnych trendov je nútený kult „kupé“ tvaru v segmente SUV. Dnes už takmer každý veľký model dostáva verziu so strmo klesajúcou líniou strechy, hoci je to pre auto asi tak prirodzené, ako obliecť medveďa do cyklistického dresu. Tento efekt má svoj cieľ – znížiť odpor vzduchu. A na papieri to môže vyzerať skvele, keď dizajnér dokáže v prezentácii ukázať, že „kupé verzia má o 0,02 lepší koeficient odporu“. V praxi je to však darček pre aerodynamiku a trest pre všetkých ostatných. Pasažieri vzadu sedia nízko, hlavu majú v kontakte s stropom, batožinový priestor je menší a výhľad dozadu pripomína štrbinu na listy v bankomate.
Ďalší symptóm aerodynamickej posadnutosti sú kľučky dverí, ktoré miznú v karosérii. Vyzerajú futuristicky, pôsobia „čisto“, no len dovtedy, kým nepríde prvá srieň alebo sneh. Zrazu potrebujete obe ruky, pár minút času a nervovú odolnosť, aby ste sa vôbec dostali do auta. V skutočnej zime tieto riešenia často zlyhávajú. Ale koeficient odporu vzduchu je znížený…
Neosobný svet aerodynamickej diktatúry
Pravda je taká, že moderný automobilový dizajn sa ocitol v pasci. Z jednej strany naň tlačia emisné normy, z druhej potreba predlžovať dojazd elektrických vozidiel. V oboch prípadoch sa aerodynamika stáva prvým a posledným argumentom. Lenže tento prístup má svoju cenu a tou je strata identity. Kedysi ste auto kupovali srdcom – vďaka dizajnu, ktorý k vám prehováral. Dnes kupujete kompromis medzi legislatívou, efektivitou a limitmi v laboratóriu. Autá začínajú pôsobiť sterilne, akoby sa všetky rodili z jedného 3D modelu, do ktorého sa len pridá iné logo.
Funguje to? Na papieri áno. V realite však prichádzame o niečo dôležitejšie než len hrany a prelisy – o moment, keď sa do auta zaľúbite ešte skôr, ako otočíte kľúčikom. Dobrý dizajn pritom dokáže vzdorovať trendom, a v dejinách automobilizmu sa už neraz ukázalo, že charizma môže zvíťaziť nad vetrom. No dnes to chce dvojnásobnú odvahu – aj zo strany dizajnérov, aj zo strany výrobcov.
Možno príde chvíľa, keď legislatíva dovolí viac farebnosti v tvare. Keď sa kompromisy medzi fyzikou a estetikou budú hľadať múdrejšie než len „zaoblime to, aby to lepšie išlo vzduchom“. Dovtedy však musíme počítať s tým, že autá budú ešte chvíľu vyzerať ako dokonale vytvarované mydlá. A že vietor bude dlhšie sedieť na tróne, ktorý pred rokmi patril dizajnérom.
