Neuveriteľná zmena v Google Mapách, zas budeme o niečo závislejší. Komu bude v aute patriť posledné slovo?
Navigácia bola kedysi len mapa so šípkou. Jednoduchá, spoľahlivá, bez zbytočných otázok. Dnes sa však aj táto pomyselná „zastaraná istota“ mení a Google Mapy dostávajú po novom vlastnú inteligenciu. Presnejšie, umelú inteligenciu Gemini, ktorá sľubuje, že vás dovedie kamkoľvek bez toho, aby ste sa dotkli obrazovky. Stačí sa s ňou rozprávať.
Na prvý pohľad to znie úžasne – ako z budúcnosti, kde sa auto a technológia spájajú do harmonického celku. Ako keby ste našli parťáka zo seriálu KITT. No niekde medzi tými slovami o „komforte“ a „pohodlí“ sa vynára otázka: naozaj potrebujeme, aby s nami navigácia hovorila ako človek?
Rozhovor so strojom
Nová integrácia Gemini mení Google Maps z obyčajnej aplikácie na interaktívneho asistenta, ktorý rozumie prirodzenému jazyku. Žiadne klikanie, žiadne menu – len poviete, čo chcete. „Ukáž mi parkovanie pri hoteli a po ceste zastávku na kávu.“ Aplikácia rozumie, reaguje a kombinuje požiadavky, ako keby mala intuíciu. Dokáže vás upozorniť na dopravnú zápchu, vybrať trasu podľa vašich preferencií, dokonca rozpoznať miesta, na ktoré sa pozeráte cez fotoaparát, a povedať, čo to je. Znie to ako dokonalý spolujazdec. Alebo ako niečo, čo nás pomaly zbavuje schopnosti rozhodovať sa sami?
Google tvrdí, že cieľom je znížiť rozptýlenie vodičov. V praxi to znamená, že namiesto dotyku obrazovky sa všetko rieši hlasom. Môžete nahlásiť dopravnú nehodu, požiadať o inú trasu, skontrolovať reštaurácie po ceste a tak ďalej. Otázkou však je, či viac hlasových príkazov automaticky znamená menej stresu. Nie každý vodič chce počas jazdy viesť rozhovor s aplikáciou, a už vôbec nie, keď ide o systémy, ktoré sa ešte len učia chápať kontext. Ak umelá inteligencia zle rozpozná vetu, môže navrhnúť inú trasu, zmeniť cieľ alebo spustiť funkciu, ktorú ste vôbec nechceli. A hoci ide o zriedkavé prípady, pri rýchlosti 130 km/h môžu byť aj tie „zriedkavé“ znepokojujúce.
Najväčšia zmena sa netýka len hlasu, ale samotného spôsobu, ako Google Mapy premýšľajú. Gemini má prístup k viac než 250 miliónom lokalít, porovnáva údaje so Street View a vytvára pokyny podľa skutočných orientačných bodov. Namiesto „odbočte po 300 metroch“ vám povie „odbočte za modrou reštauráciou na rohu“. Je to presnejšie, ľudskejšie, ale aj trochu zvláštne. Pretože čím viac systém chápe, tým menej premýšľa používateľ. Ak si zvyknete, že za vás rozhoduje, kde odbočiť, kedy prídete a dokonca čo vidíte okolo seba, strácate kontrolu nad procesom, ktorý bol kedysi prirodzený.
Gemini tiež preberá funkcie, ktoré boli donedávna mimo navigácie – dokáže spravovať kalendár, zdieľať čas príchodu, vybaviť telefonát či rezerváciu. To všetko hlasom, bez opustenia aplikácie. No čím viac úloh preberá, tým viac informácií o nás zbiera. Na to, aby vedela, kde ste, čo hľadáte a kam sa chystáte, potrebuje prístup k dátam, ktoré sa ešte pred pár rokmi považovali za súkromné. Každé „hej, Gemini“ tak môže byť aj pripomenutím, že pohodlie má svoju cenu.
Chce byť šéfom?
Google tvrdí, že nejde o marketingový experiment, ale o evolúciu navigácie. Že ide o prirodzený krok dopredu. Možno majú pravdu – rovnako, ako mali, keď predstavili smartfóny, ktoré mali zjednodušiť život. Dnes máme pocit, že bez nich nevieme existovať. A presne tam sa skrýva podstata problému. Gemini nie je len nástroj – je to ďalší krok k úplnej automatizácii rozhodovania, tentoraz priamo na ceste. Ak vám systém hovorí, kadiaľ ísť, kam sa pozrieť a kedy odbočiť, ste ešte vodičom? Alebo už len pasažierom vo vlastnom aute?
Kde sa končí komfort a začína závislosť? Integrácia Gemini do Google Maps prichádza najskôr v USA, neskôr v Európe. Na prvý pohľad ide len o praktickú novinku. No keď sa nad tým zamyslíme, je to aj tichá zmena v tom, ako používame technológie – z nástrojov, ktoré nám pomáhajú, sa stávajú spoločníci, ktorí nás postupne nahrádzajú. Gemini možno spraví navigáciu presnejšou, plynulejšou a osobnejšou. Ale možno by sme sa mali spýtať aj inú otázku – sú tieto všetky nové technológie potrebné?
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A hoci mám slabosť pre poriadny osemvalec, viem sa nadchnúť aj pre elektromobil. Ale musí byť naozaj dobrý!
