Zvuk smeroviek: Poznáte ho naspamäť, ale viete, kto ho vlastne vymyslel?
Skúste si predstaviť auto úplne bez zvuku smeroviek. Žiadne upokojujúce klik-klak, len tiché blikanie kontrolky, ktorú aj tak väčšina vodičov sleduje len kútikom oka. Znie to zvláštne, však? A pritom presne takto vyzeral svet automobilov ešte pred menej než sto rokmi, a ten ikonický zvuk, ktorý dnes berieme ako samozrejmosť, má za sebou prekvapivo dobrodružnú históriu.
Najprv bola len ruka z okna
Smerovky sa na autách objavili už v roku 1909, no v tej najprimitívnejšej podobe. Išlo len o obyčajné svetlo, ktoré sa dalo zapnúť, no vôbec neblikalo. Vodiči tak odbočenie často signalizovali rukou vystrčenou z okna, čo bolo prinajmenšom nepohodlné, v daždi a snehu priam nepríjemné a v hustej premávke aj poriadne riskantné.
Zlom prišiel až v 30. rokoch minulého storočia, keď si vynálezca Joseph Bell nechal patentovať malé elektrické zariadenie, ktoré dokázalo prúd smerovať priamo k vonkajším smerovkám a práve toto zariadenie ako prvé cvakalo. Automobilka Buick túto novinku v roku 1939 ako prvá značka na svete nasadila do sériovej výbavy pod názvom Flash-Way Directional Signal.
Odkiaľ sa to cvakanie vlastne berie?
Fyzika za týmto zvukom je prekvapivo elegantná. Vo vnútri prerušovača sa nachádza takzvaná bimetalová pružina, pásik zložený z dvoch rôznych kovov. Keď zapnete smerovku, cez pružinu prechádza elektrický prúd, ktorý ju zohrieva. Keďže sa oba kovy zahrievajú a rozpínajú rôznou rýchlosťou, pružina sa začne ohýbať presne definovaným spôsobom. Toto ohnutie urobí naraz dve veci, uzavrie elektrický obvod, čím rozsvieti svetlo, a zároveň vytvorí ikonický zvuk cvaknutia. Bol to jednoduchý a geniálny mechanický trik, ktorý po desaťročia poháňal niečo, čo dnes vnímame ako automatickú vec.
Zvuk smeroviek prežil aj príchod čipov
Zaujímavé je, že tento zvuk neprestal existovať ani vtedy, keď mechanické riešenie z áut definitívne zmizlo. S príchodom elektroniky v 90. rokoch už systémy začali používať relé riadené mikročipom a elektromagnetom, kde bimetalová pružina nebola technicky vôbec potrebná. Napriek tomu inžinieri zvuk cvaknutia zachovali, keďže si naň vodiči za dlhé desaťročia zvykli.
Neprehliadnite: Na ktorú stranu zapnúť smerovku na takejto križovatke? Máme ju vôbec použiť, keďže ideme vlastne rovno ďalej?
A v smerovkách nových vozidiel už nenájdete jediný pohyblivý mechanický diel či relé. A predsa cvakajú úplne rovnako ako ich predchodcovia pred deväťdesiatimi rokmi. Ako je to možné? Je to čistá elektronika, lebo zvuk je dnes kompletne umelo generovaný softvérom a prehrávaný cez reproduktory v kabíne. Dôvod je, že ho tam ľudia očakávajú. Bez neho by sme si totiž neboli istí, či smerovka skutočne bliká, alebo sme na ňu už dávno zabudli.
Keď budete nabudúce čakať na križovatke a počúvať to známe klik-klak, spomeňte si, že počúvate ozvenu vynálezu starého takmer sto rokov, hoci dnešná verzia toho zvuku už dávno nevychádza zo skutočnej kovovej pružiny.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
