Dvojitý meter na cestách: Vodičovi príde mastná pokuta, cyklista sa z maximálnej rýchlosti len vysmieva
Stereotypy o cestnej premávke sú vytesané do kameňa. Ak na ceste niekto poruší predpisy, automaticky hľadáme vinníka za volantom drahého nemeckého sedanu alebo SUV, ktorému by podľa nás mala prísť mastná pokuta. V predstavách mnohých je agresívny vodič v čiernom BMW či Mercedese stelesnením všetkého zla. Ale realita je niekedy úplne iná a tieto predsudky idú stranou. Poriadny rozruch na ceste dokáže vyvolať aj človek na dvoch kolesách, ktorý sa rozhodol, že fyzikálne zákony a dopravné značky preňho neplatia.
Berlínska polícia nedávno zverejnila záber z rýchlostnej kamery, ktorý obletel sociálne siete. Na fotografii nie je žiadny hriešnik s motorkou alebo autom, ale cyklista v prilbe, ktorý sa po ulici rúti rýchlosťou takmer päťdesiat kilometrov za hodinu. V úseku, kde je maximálna povolená rýchlosť obmedzená na tridsať kilometrov za hodinu, tak tento amatérsky šprintér prekročil limit o takmer dvadsať kilometrov. Polícia k snímke pridala ironický odkaz, že ak cyklista potrebuje oficiálny dôkaz o svojej forme pre nadchádzajúcu Tour de France, radi mu ho vystavia, no bude ho to stáť sedemdesiat eur. Je to symbolická suma, ale v našich končinách by pokuta pre cyklistov za takýto hazard pravdepodobne ani nebola technicky vymáhateľná.
Tento incident v podstate len potvrdzuje to, čo mnohí vodiči cítia, keď sa každé ráno preplietajú mestskou džungľou. Kým my sa poslušne vlečieme v kolóne, dodržiavame tridsiatku a dávame pozor, aby sme na nikoho neťukli, cyklisti okolo nás prelietavajú ako prízraky. Je normálne vidieť cyklistu, ktorý ignoruje všetky predpisy, prefrčí križovatkou na červenú, respektíve šikovne sa postaví na priechod pre chodcov a pokračuje si ďalej. Alebo obieha stojacu kolónu sprava a v plnej rýchlosti sa zaradí priamo pred vaše auto. Často pritom dosahujú rýchlosti, ktoré s normálnou jazdou na bicykli nemajú nič spoločné. Nie je žiadnou raritou vidieť cyklistu, ktorý uháňa šesťdesiatkou v školskej zóne, kde my musíme brzdiť na 40, aby sme si prípadné vybiehajúce dieťa vôbec všimli. V takýchto chvíľach človek začne prirodzene uvažovať o tom, či by pokuta pre cyklistov nemala byť v zákone jasne definovaná a hlavne prakticky vynucovaná.
Pokuta pre cyklistov zostáva len teóriou
Je až tragikomické, že práve táto skupina účastníkov cestnej premávky sa najviac dožaduje bezpečnosti a ohľaduplnosti, pričom sami sa často správajú ako vládcovia cesty. Keď sa ich niekto pokúsi upozorniť na nebezpečné manévre, okamžite prichádza protiútok o tom, akí sú vodiči áut arogantní a nebezpeční. Pritom práve cyklisti sú tí, ktorí sa v zmätku mesta pohybujú v nepredvídateľných líniách a často sa spoliehajú na to, že vodič auta stihne zareagovať na ich náhlu zmenu smeru či ignorovanie dopravného značenia. Nie všetci, existujú aj výnimky, ale toto je tak 90 percent skúseností v našej redakcii.
Vráťme sa však k berlínskemu prípadu, ktorý ukazuje aj absurditu systému. Polícia síce disponuje fotkou, no v skutočnosti je takmer nemožné cyklistu vypátrať a potrestať. Na rozdiel od áut totiž bicykle nemajú evidenčné čísla, ktorými by bolo možné jednoznačne určiť majiteľa. Pokiaľ sa hriešnik neprihlási sám, čo je v tomto prípade skôr vymyslený scenár, prípad pravdepodobne skončí v koši. Zostane len úsmevná fotka a ďalší dôkaz o tom, že niektorí dvojkolesoví pretekári sa v spleti predpisov cítia ako v divokej prírode, kde pravidlá platia len vtedy, keď sa im to práve hodí.
Je najvyšší čas, aby sme sa prestali tváriť, že na ceste existujú len svätí cyklisti a zlí vodiči. Všetci sme účastníkmi rovnakého chaosu a zodpovednosť by mala platiť plošne. Cyklista, ktorý uháňa mestom šesťdesiatkou, je rovnako veľkým rizikom ako vodič, ktorý v obci nedodrží rýchlosť. Rozdiel je len v tom, že kým vodičovi príde domov mastná obálka, cyklista môže v pokoji šliapať ďalej a smiať sa systému, ktorý na neho technicky nemá žiadny páku. Ak by však bola reálna a vysoká pokuta pre cyklistov za každé prekročenie rýchlosti či jazdu na červenú, možno by sa konečne na cestách začali správať ako rovnocenní partneri a nie ako vyvolená kasta.
Zdroj: Berlin Polizei
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
