Kam zmizli autobusy Karosa 700? Slováci ich milovali aj nenávideli
Skončili všetky na vrakovisku alebo ich nájdete v prevádzke? Pozreli sme sa na osud autobusov Karosa. Pre niekoho je to len starý dopravný prostriedok, u iného vyvoláva Karosa nostalgiu za školskými výletmi a cestami do práce. Autobusy z Vysokého Mýta sa (nielen) na Slovensku stali neoddeliteľnou súčasťou ciest a mnohí ich dodnes spoznajú už len podľa zvuku.
Keď sa v roku 1981 začala sériová výroba nástupcu legendárnej Karosy Š 11, málokto čakal, že tento hranatý dizajn vydrží na linkách takmer dve desaťročia. Inžinieri pod vedením Ivana Mervarta prišli s niečím, čo bolo na tú dobu veľmi vhodné a jednoduché zároveň. Karosy radu 700 dostali panelový systém stavby.
Namiesto zložitého zvárania celého skeletu sa autobus skladal zo šiestich hlavných panelov, a to spodného rámu, dvoch bočníc, strechy, predného a zadného čela.
Táto stavebnicová metóda umožňovala nielen rýchlejšiu výrobu, ale aj jednoduchšie opravy po dopravných nehodách. Práve to predĺžilo Karosám životnosť o celé dekády.
Manuál, automat aj dlhá verzia s kĺbom
Slovenské ulice a cesty mali svoje špecifiká. V mestách ako Bratislava, Košice či Žilina jazdili mestské verzie B 731 a B 732. Prvý spomenutý model mal automatickú prevodovku Praga, ktorá vydávala pri každom preradení typický kvílivý zvuk. Karosa B 732 zase disponovala manuálnou prevodovkou a bola miláčikom vodičov v kopcovitom teréne Banskej Bystrice.
Nezabudnuteľnou kapitolou sú kĺbové verzie, teda mestská Karosa B 741 a medzimestská verzia C 744. Tieto harmoniky zachraňovali ranné špičky v Bratislave, keď na zastávkach stálo množstvo ľudí čakajúcich na spoj. Ich kĺb s točňou bol technickým prvkom, ktorý deti a takisto niektorí dospelí radi sledovali počas jazdy.
Vozili Slovákov do Chorvátska
Farebné schémy boli jasne dané a fungovali ako vizuálny kód. Červeno-biela kombinácia znamenala mestskú dopravu. Modro-biela patrila dopravným podnikom ČSAD a obsluhovala medzimestské linky. Ak sa však na ceste objavila biela Karosa so žltými a hnedými pásmi, vedeli ste, že ide o luxusnejšiu verziu LC 735 alebo LC 736.
Tieto zájazdové modely mali na tú dobu pokrokové prvky, a to pohodlnejšie sedadlá s vysokými operadlami, úložné priestory pod podlahou a niektoré dokonca aj klimatizáciu.
Práve autobusy Karosa odviezli desiatky tisíc Slovákov po otvorení hraníc v roku 1989 k moru do Chorvátska či Talianska. Cesta trvala dlho, motor v zadnej časti zohrieval celé vozidlo, ale všetci sa tešili z pocitu slobody po páde komunizmu.
Mechanika, ktorá zvládla veľa
Srdcom Karosy radu 700 bol atmosférický motor LIAZ (neskôr prepĺňaný). Neboli to žiadne ultravýkonné agregáty, ale dôležitá bola hlavne ich spoľahlivosť v náročných podmienkach. Slovenskí mechanici v depách SAD-iek na ne nedali dopustiť. Aj keď motor po miliónoch kilometrov možno dymil viac, ako bolo žiaduce, takmer vždy naskočil.
Konštrukcia podvozku s tuhými nápravami a vzduchovým odpružením autobusom pomáhala prekonať aj rozbité cesty tretej triedy na Orave či na Zemplíne. Cestujúci v zadnej časti však stále museli pretrpieť vibrácie od motora a teplo sálajúce spod podlahy. To všetko je dnes už minulosť.
Ako skončili naše legendárne autobusy?
Nástup nízkopodlažných autobusov a prísnejších emisných noriem poslal Karosu radu 700 do dôchodku. Posledné kusy boli vyrobené v roku 1999, hoci ich modernizovaní nástupcovia (rad 900) sa im vizuálne veľmi podobali.
Keď slovenské mestá a dopravcovia začali vďaka eurofondom nakupovať nízkopodlažné autobusy ako Iveco, SOR či Mercedes, staré Karosy radu 700 sa stali nadbytočnými. Dnes už tieto vozidlá v bežnej premávke na Slovensku takmer neuvidíte, a to s výnimkou historických jázd. Organizuje ich sporadicky napríklad bratislavský dopravný podnik.
Niektoré ďalšie kusy skončili v šrote a iné zase v rukách individuálnych zberateľov a historických nadšencov. Aktuálne by ste ich ešte našli na Ukrajine v menších mestách, no mnohé iné štáty napríklad na Balkáne ich už do veľkej miery vyradili. Urobil tak napríklad aj Vietnam, kde tieto československé autobusy takisto roky jazdili.
Staré Karosy 700 ešte využívali slovenské autoškoly, no aj tam ich už postupne nahrádzajú novšie vozidlá. Samozrejme, my tiež vieme, že Karosa 700 nebola dokonalá. V zime v nej bolo často chladno, pokiaľ nefungovalo nezávislé kúrenie, a v lete sa v nej nedalo dýchať a hluk motora znemožňoval rozhovory medzi cestujúcimi. Napriek tomu zostáva Karosa najdôležitejším autobusom našej histórie.
Mimochodom, ak vás zaujíma, čo sa stalo so závodom vo Vysokom Mýte, ten dodnes stále vyrába autobusy a má viac ako 130-ročnú tradíciu, ale ide už o značku Iveco.
K autám to Alexa ťahalo odmalička. Dnes rád mapuje kľúčové zmeny v automobilovom sektore a dopravných predpisoch. Rozumie témam, ktoré trápia moderných motoristov, a snaží sa ich vysvetľovať ľudskou rečou. Okrem toho, že Alex Šefčík upozorňuje vodičov na blížiace sa zmeny, rád píše o novinkách vo svete automoto. Na autá sa pozerá hlavne prakticky z pohľadu toho, čo prinášajú ľuďom v každodennom živote. E-mailový kontakt pre pripomienky a návrhy tém: alexsefcik20@gmail.com
