Dejiny rýchlostných rekordov

Pripravovaný pokus o prekonanie magickej hranice 1 000 míľ/h nabáda na pripomenutie základných kameňov tejto rekordnej éry, ktorá odštartovala pred viac ako 110 rokmi.
Vydané  Text: 
Pokusy o prekonanie rýchlostného rekordu na seba už vo svojich začiatkoch dokázali upútať oveľa viac pozornosti ako najväčšie automobilové preteky tých čias. Získať absolútny pozemský rekord totiž predstavovalo nielen ohromnú technickú, ale predovšetkým ľudskú výzvu. Navyše na podobné dobrodružné volania človek reagoval odjakživa. Hoci už v tomto smere dokázal dávno prekonať väčšinu svojich snov, a dokonca sa dostať na hranicu, za ktorou väčšiu úlohu ako samotná rýchlosť hrá nutnosť vôbec udržať vozidlo na zemi. O tom koniec koncov svedčí aj ohlasovaný pokus britských technikov a inžinierov, prostredníctvom ktorého sa má pokúsiť vozidlo Bloodhound SSC pokoriť hranicu, ktorá je najmä pre celý anglosaský svet magická: 1 000 míľ za hodinu, teda viac než 1 600 km/h. **Na začiatku bol elektromobil** Honba za absolútnym rýchlostným rekordom sa začala 13 dní predtým, než sa stačil na svet vykľuť letopočet 1899. Vtedy totiž dorazili do Achéres neďaleko Paríža so svojimi vozidlami štyria muži. Toto kvarteto však nemalo v úmysle preukazovať prostredníctvom svojich samochodov spoľahlivosť, ktorá bola najbežnejším kritériom vtedajšieho automobilového súťaženia, ale rýchlosť. Spomínaná štvorica totiž reagovala na výzvu časopisu La France Automobile, ktorý sa rozhodol byť patrónom medzinárodného rýchlostného rekordu a k položeniu jeho základného kameňa zaobstaral i šesticu časomeračov. Rekord si nakoniec z mokrej cesty medzi St. Germain a Conflans odviezol gróf Gaston de Chasseloup-Laube, ktorého 1 450 kg ťažkému elektromobilu Jeantaud s výkonom 40 k vtedy namerali rýchlosť 63,141 km/h. Grófsky výkon však vyvolal taký ohlas, že už po mesiaci mu hodil rukavicu červenovlasý Belgičan Camille Jenatzy. A pretože v tých časoch sa najviac verilo elektrine, aj on do súboja vyrazil s elektromobilom. Ten jeho sa nazýval La Jamais Contenu (Večne nespokojná) a obaja rivali sa postarali o to, že sa počas nasledujúcich 102 dní rekord na ceste v Achéres menil hneď päťkrát. A že sa jeho hodnota stačila posunúť cez hranicu 100 km/h. Tieto rekordné „hrátky“, prirodzene, nezostali vo svete bez ohlasu. Takže už v januári roku 1906 sa základný rekord dočkal 24 zmien! A o tú dvadsiatu piatu sa práve vtedy na piesku daytonskej pláže Ormond uchádzal Američan Fred Marriott. A nakoniec sa o ňu aj postaral: Za volantom parného automobilu Stanley preletel letmú míľu v čase 28,2 s, a tým rekord dokázal posunúť až za hranicu 200 km/h. Než sa však prevalil cez tristokilometrovú métu, trvalo to ďalších viac než 11 rokov. Jednak pre 1. svetovú vojnu, ale aj pre fakt, že od roku 1911 bol za rekord uznaný len priemer dosiahnutý počas dvoch za sebou idúcich jázd odjazdených v opačných smeroch. To aby sa dokázal eliminovať vietor i sklon trate. Po Marriottovi (pri ďalšom pokuse s parným autom Stanley sa v roku 1907 stretol v Daytone s čajkou a takmer prišiel o život) si už však na veľmi dlho rekordný trón nárokovali iba tí, ktorých vozidlá boli vybavené spaľovacím motorom. V 20. rokoch sa navyše väčšina pokusov presunula z rovných cestných úsekov či z betónového oválu Brooklands inam: buď na piesok americkej Daytony, alebo na britské pláže Pendine a Southport. A to bola aj scéna, na ktorej na začiatku roku 1927 vrcholil boj o už spomínanú tristokilometrovú métu. Do hlavných úloh sa pasovali so svojimi veľkoobjemovými monštrami traja Briti. Prvým z nich bol Malcolm Campbell, ktorý svoj automobil Napier prekrstil na Bluebird. Druhým bol Henry Segrave, ktorý jazdil aj preteky Grand Prix a disponoval rekordným autom wolverhamptonskej firmy Sunbeam. Posledným členom tohto trojlístka bol inžinier Parry Thomas, ktorý sa uchádzal o rekord so špeciálom Higham, prezývaným Babs. Išlo o automobil, ktorý si dal na rekordné účely postaviť gróf Zborowski. Thomas ho po jeho smrti (Zborowski sa zabil pri GP Talianska 1924 v Monze) kúpil za 125 libier. Prvý sa o slovo v tejto bitke prihlásil kapitán Campbell a vo februári v Pendine prekonal existujúci rekord rýchlosťou 282,447 km/h. Major Segrave (víťaz GP Francúzska 1923) sa v tom čase už chystal do Daytony, ale Thomas nelenil a v marci sa do Pendine vybral tiež. Lenže na jeho aute počas pokusu praskla hnacia reťaz, zasiahla ho do hlavy a do Daytony smerujúci Segrave mal o čom premýšľať. Napriek tomu však už 23 dní po Thomasovej smrti dokázal vo svojom červenom aute s výkonom 1 000 k tristokilometrovú hranicu prekonať. A pretože jeho rýchlosť sa pri letmej míle vyhupla na 327,595 km/h, prelomil pre Britov a Američanov dôležitú hranicu 200 míľ/h. **Hurá na štvorstovku** Aj rýchlosť 400 km/h bola pokorená v Daytone. Ale kým k tomu došlo, ubehlo takmer päť rokov. A počas nich sa proti britským rekordmanom postavili aj ďalší adepti rýchlosti. Objavil sa napríklad taliansky konštruktér Mogliou, ktorý za peniaze egyptského princa Djellaledina postavil špeciál Djelmo s radovým desaťlitrovým osemvalcom. A tiež niekoľko amerických špeciálov. Jedným z nich bola takmer štvortonová konštrukcia Triplex, o ktorej pohon sa starali tri letecké dvanásťvalce s celkovým objemom 81 188 cm3 (1 500 k). Za jej volantom sedel Ray Keech. Opakom tohto monštra so zdvojenou zadnou nápravou (posledná dvojica kolies sa však dala zdvihnúť) bol veľmi čisto tvarovaný automobil so zakrytými kolesami, ktorý riadil Frank Lockhart, víťaz slávnych pretekov na 500 míľ v Indianapolise. Jeho auto postavili vo firme Stutz bratia Wieselovci a pomenovali ho Black Hawk. Jeho motorom bol „iba“ šestnásťvalcový trojliter s výkonom 385 k. Tieto autá však príliš neuspeli. Talianom Forestim riadené Djelmo totiž v novembri 1927 v Pendine havarovalo. A hoci jeho pilot vyviazol bez väčších zranení, vozidlo bolo úplne zničené. Keech síce rekord posunúť dokázal, ale len o nepatrných 0,949 km/h. A Lockhart dopadol najhoršie: dvakrát pri pokuse havaroval a druhú haváriu, pri ktorej mu v rýchlosti 320 km/h praskla pneumatika, už neprežil. A pretože na novozélandskej pláži Ninety Mile s autom Anzac neuspel ani Austrálčan Norman Smith (so svojím viac ako 10 metrov dlhým vozidlom vybaveným prepĺňaným motorom Napier Lion s výkonom 1 450 k prekonal „len“ rekord na 10 míľ), odohral sa súboj o štyristokilometrovú hranicu opäť pod britskou taktovkou. Henry Segrave do neho vstúpil s nádejným a aerodynamicky krásnym automobilom od Irvine Napier nazvaným Golden Arrows. Lenže tesne po tom, ako v americkom Baltimore narodený Brit s trojtonovým autom vymazal z rekordných tabuliek Keecha, sa vo svojich 33 rokoch zabil pri prekonávaní vodného rýchlostného rekordu na jazere Windermere. Veľmi silné karty v tejto bitke o rýchlosť držal i automobil Sunbeam Silver Bullet s hliníkovou karosériou, ktorého dva prepĺňané dvanásťvalce s celkovým objemom 48 040 cm3 dávali ohromujúci výkon 4 000 k. Jeho vodič Kay Don však mal nehoráznu smolu. Najprv ho hnevalo zapaľovanie. A keď neskôr zhorelo prepĺňanie, vrátila sa Strieborná strela v marci 1930 do Británie. Bez rekordu i ďalších šancí. Na ďalšie pokusy totiž došli peniaze. A tak vzal nakoniec vo februári 1932 štvorstovku útokom Malcolm Campbell a rýchlosťou 408,714 km/h ju naozaj prekonal… **Piestové motory dohrali** Napriek tomu nebol spokojný, pretože Anglosasi uvažujú v míľach. A jemu na prekonanie hranice 300 míľ/h stále chýbali dve sekundy. Campbell si však tento sen splnil v septembri 1935. Zásluhou prepracovaného stroja Bluebird, v ktorom burácali nové letecké dvanásťvalce Rolls-Royce, ktoré mali spolu objem 36 582 cm3. Lenže tento pokus sa už konal na vyschnutom soľnom jazere v Bonneville v štáte Utah. Na mieste, ktoré sa potom na dlhý čas stalo mekkou rekordmanov. Päťstovka však padla až o viac než dva roky neskôr a jej prekonanie mal na svedomí po tom, ako Malcolm Campbell vo svojich 50 rokoch s rekordnými jazdami skončil, ďalší z jeho krajanov. Tým bol skúsený pretekár aj inžinier v jednej osobe – kapitán George E. T. Eyston. Jeho vozidlom bol 6 870 kg vážiaci Thunderbolt (dva dvanásťválce Rolls-Royce so spoločným objemom 73 164 cm3 a výkonom až 5 000 k), ktorý mal vpredu dve nápravy a zadné kolesá boli zdvojené. Jazdec v okuliaroch zajazdil v novembri 1937 za volantom tohto monštra priemer 502,102 km/h. V momente, keď sa vrátil na Britské ostrovy, však zistil, že ďalší z Britov – málovravný a neďaleko Londýna žijúci John Cobb – už má pripravený automobil, ktorý bude zrejme ešte rýchlejšie než ten jeho. A aj bol. Keď sa potom v septembri nasledujúceho roka v Bonneville počas troch týždňov títo dvaja stretli tvárou v tvár, bol rekord posunutý trikrát, pričom posledné slovo mal Eyston s hodnotou 575,325 km/h. Potom už však prevzal rekordné opraty definitívne Cobb a jeho automobil Railton, ktorého pohonnou jednotkou boli dvanásťvalce Napier Lion VII D s celkovým objemom 47 872 cm3. Toto spoločenstvo o rok neskôr totiž rekord posunulo na 594,958 km/h. A potom vypukla 2. svetová vojna. Tá znemožnila aj nástup pripravovaného nemeckého vozidla Mercedes T-80 s leteckým dvanásťvalcom DB 603 s objemom 44,5 l, takže hranica 600 km/h padla až v roku 1947. Vtedy totiž Cobb s prepracovaným Napierom dosiahol po sedemtýždňovom snažení rýchlosť 634,386 km/h. A tento rekord vydržal dlhých 16 rokov. Jednak preto, že jeho majiteľ sa v roku 1952 zabil na jazere Loch Ness pri pokuse o prekonanie rekordu na vode. A tiež preto, že ostatní uchádzači mali smolu. Na Cobbovom rekorde si napríklad vylámal zuby niekdajší americký novinár a pretekár s dragsterom Mickey Thompson, ktorý bol držiteľom 485 národných i medzinárodných rekordov. Ten za volantom svojho auta Challenger (štyri prepĺňané motory Pontiac s priamym vstrekovaním s objemom 26 875 cm3 a s výkonom okolo 3 400 k) síce dokázal ísť v Bonneville v jednom smere o 19,9 km/h rýchlejšie ako Cobb, lenže pri druhej jazde mu praskol hriadeľ, takže jazda nemohla byť uznaná. A ďalší z Američanov – 36-ročný letecký mechanik Athol Graham so svojím City of Salt Lake, ktorého karoséria vznikla z palivovej nádrže bombardéra B4 S – sa pre zmenu stal prvým, kto v Bonneville prišiel o život. A vtedy začalo byť tiež jasné, že na ceste za prekonaním hranice 700 km/h sa musia konštruktéri prestať spoliehať na piestové motory. K slovu tak prišli turbíny a prúdové motory. Ale to už je úplne iná kapitola, ktorú otvoríme v niektorom z nasledujúcich čísel… Text: Peter Minařík Foto: archív **Míľniky pozemných rýchlostných rekordov:** **Prekonanie 100 km/h:** 1899, Camille Jenatzy (elektromobil CITA-La Jamais Contente), Achéres, 105,882 km/h **Prekonanie 200 km/h:** 1906, Fred Marriott (parný automobil Stanley Rocket), Daytona, 202,691 km/h **Prekonanie 300 km/h:** 1927, Henry O’Neal de Hane Segrave (Sunbeam Ladybird), Daytona, 327,959 km/h **Prekonanie 400 km/h:** 1932, Malcolm Campbell (Napier Campbell Bluebird), Daytona, 408,634 km/h **Prekonanie 500 km/h:** 1937, George E. T. Eyston (Thunderbolt), Bonneville, 502,102 km/h **Prekonanie 600 km/h:** 1947, John Rhodes Cobb (Railton Mobil Special), Bonneville, 634,261 km/h