Podľa psychológov stačí 1 zo 4 dôvodov, aby sme za volantom vybuchli

Napätie, zdržanie, vlastné nepísané pravidlá a anonymita na cestách – táto štvorica dôvodov je zodpovedná za to, že za volantom ventilujeme svoj hnev.
Vydané  Text: 
Počas bežného dňa sa človek dostane do mnohých situácií, ktoré ho môžu ľahko vytočiť. Či už je to šéf s neprimeranými požiadavkami, otravný a neschopný kolega alebo uplakané deti a manželka na pokraji nervového zrútenia. Väčšina ľudí sa v takýchto situáciách dokáže kontrolovať a nepodľahnúť emóciám. Potom však sadnú za volant a všetko sa vymkne z rúk. Tento jav psychológovia vysveľujú nasledovnými štyrmi dôvodmi: ### Napätie Šoférovanie je vo svojej podstate nebezpečná činnosť, pretože už pri menšej chybe alebo nepozornosti môže človek zapríčiniť nehodu, niekoho zabiť alebo prísť o vlastný život či zdravie. Nezáleží pritom koľko rokov šoférujeme a aké sú naše skúsenosti. Napätie zo šoférovania býva často skryté a prejavuje sa zrýchleným búšením srdca a napätím svalov. Čo sa týka hnevu, napätie pri šoférovaní spôsobuje, že sme nastavení na prežívanie silnejších emócií. Ak príde k provokovaniu inými šoférmi, je pravdepodobnejšie, že zareagujeme hnevom. ### Blokovanie cieľov Vždy, keď si človek sadá za volant, má v mysli cieľ, do ktorého sa potrebuje dostať a čas, kedy by tam mal prísť. Inými slovami, máme v mysli konkrétny cieľ a ten keď je znemožnený, vzbudí to v nás hnev. Každá červená na semafore, pomaly jazdiaci šofér, zápcha či zle označená križovatka, to všetko sú prekážky v dosiahnutí nášho cieľa. Obzvlášť silný hnev zažívame vtedy, ak je naozaj dôležité byť niekde v určitom čase alebo ak už pri vyrážaní do cieľa meškáme, lebo nás niečo zdržalo. Čím dôležitejší je cieľ, tým negatívnejšie vnímame prekážky, ktoré ho znemožňujú dosiahnuť a tým viac cítime hnev. ### Nepísané pravidlá Je množstvo pravidiel, ktoré musí šofér počas jazdy dodržiavať a ktoré sú dané zákonom o cestnej premávke. Väčšina ľudí má však svoje vlastné nepísané pravidlá, ktoré sa od tých oficiálnych odlišujú. Napríklad väčšina ľudí považuje rýchlostný limit iba za orientačný a jeho prekročenie považuje za opodstatnené – najmä vtedy, keď je na ceste menej áut. V praxi to však znamená, že namiesto toho, aby sa ľudia riadili spoločnými pravidlami pre všetkých, vymýšľajú si svoje vlastné, ktoré sa nezhodujú s pravidlami iných šoférov. Keď niekto poruší naše vlastné nepísané pravidlá, nahnevá nás to. Predstavte si situáciu, že na ceste s maximálnou povolenou rýchlosťou 90 km/h idete rýchlosťou 110 km/h a šofér pred vami ide 90 km/h. Pravdepodobne vás nahnevá, že spomaľuje premávku, pritom on iba dodržiava písané pravidlá. Rovnako to je aj keď ste vy v pozícii pomalšieho šoféra dodržiavajúceho pravidlá. Šofér s nervóznym pohľadom idúci za vami sa snaží predbehnúť vaše vozidlo za každú cenu a vytáča vás. ### Anonymita v premávke Väčšinu šoférov jazdiacich okolo nás nepoznáme. Preto je veľmi ľahké vytvoriť si na nich negatívny názor alebo predpokladať, prečo niečo robia práve tak, ako to robia. Aj preto ich neváhame označovať nadávkami a vulgarizmami bez akéhokoľvek dôkazu, že niečo urobili zámerne. Vytvárame si predpoklady o ich motivácii a často sme paranoidní a myslíme si, že iní šoféri riešia iba nás. Nadávame na hlupákov, ktorí nevedia šoférovať a pritom si možno sadli za volant po dlhej dobe, lebo mali zdravotné problémy alebo šofér-hazardér možno iba vezie manželku do pôrodnice. Väčšina šoférov pre nás zostane navždy veľkou neznámou, preto by sme ich nemali posudzovať na základe prvého dojmu, trestať ich alebo na nich trúbiť. Rovnako aj naša anonymita pred ostatnými neznamená, že sa môžeme správať hrubo a agresívne, pretože už daného človeka nikdy neuvidíme.