Hraničný priechod rozdelil dedinu: Nad unikátom z východného Slovenska sa zastavuje rozum
Ilustračná fotografia generovaná pomocou AI.
Predstavte si, že váš najbližší príbuzný alebo dobrý sused býva doslova cez ulicu. Vidíte mu do okien, počujete, keď mu na dvore šteká pes, ale keď si k nemu chcete skočiť na kávu, nemôžete jednoducho prejsť po ceste. Musíte si vybaviť víza, sadnúť do auta, prejsť desiatky kilometrov cez oficiálny hraničný priechod, vystáť hodiny v kolónach a po celom dni na cestách sa nakoniec ocitnúť na mieste, ktoré je od vášho domu vzdialené možno päťdesiat metrov.
Absurdita? Možno na prvý pohľad áno, ale pre obyvateľov východoslovenskej dediny Slemence to bola po dlhé desaťročia každodenná realita.
Jedna noc, ktorá rozťala dedinu na dve polovice
Slemence existovali ako jedna celistvá obec už od stredoveku. V starých listinách sa spomínajú od 13. storočia a stáročia si nikto nevšímal, kade presne vedie chotárna čiara. Načo aj? Všetci sa poznali, chodili do rovnakého kostola a žili ako jedna komunita.
Všetko sa zmenilo v noci z 29. na 30. augusta 1946. Sovietske orgány vtedy bez ohľadu na obyvateľov vytýčili novú štátnu hranicu medzi Československom a Sovietskym zväzom priamo stredom dediny.
Väčšia časť s názvom Veľké Slemence zostala u nás. Menšia časť, dnes známa ako Malé Slemence (Mali Selmentsi), pripadla Sovietskemu zväzu a dnes leží na Ukrajine. Hranica sa pritom netiahla niekde za dedinou na poli, ako by to bolo logické, ale rozsekla susedské dvory, rodiny aj miestny cintorín. Ľudia sa zo dňa na deň zobudili v dvoch rôznych svetoch.
Cesta k susedovi celodennou obchádzkou
Najšialenejšie na celom rozdelení bolo, čo to spravilo s bežným pohybom obyvateľstva. Ak chcel niekto navštíviť rodinu, ktorej videl priamo zo svojho dvorčeka do okien, nemal šancu. Namiesto pár krokov peši musel vybavovať povolenia, absolvovať dlhú cestu cez vzdialený hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom alebo cestovať cez Čiernu nad Tisou.
Hraničný priechod Vyšné Nemecké – Užhorod. Zdroj: TASR
Uprostred ulice vyrástol ostnatý drôt, strážne veže a vyoraný kontrolný pás zeminy. Ozbrojené hliadky mali jasné rozkazy a pri pokuse o nelegálne prekročenie hranice bez váhania strieľali.
Tento príbeh zachytil dokumentarista Jaro Vojtek vo svojom oceňovanom filme Hranica (2009). Keď jednému z obyvateľov zomrel príbuzný na druhej strane, chlap na pohreb jednoducho nesmel prejsť. Pohrebný veniec musel cez ostnatý drôt na druhú stranu doslova prehodiť.
Generované pomocou AI.
Pre predstavu sme poprosili AI, aby nám ukázala, ako to vtedy asi vyzeralo:
Nový hraničný priechod
Miestni sa však s touto absurditou odmietli zmieriť. V roku 2003 postavili na oboch stranách takzvané sikulské brány, ľudovo nazývané Brány nádeje. Išlo o vyrezávané drevené brány, rozťaté na polovicu, ktoré symbolicky čakali na deň, keď sa opäť spoja.
Ten moment prišiel 23. decembra 2005. Po takmer šesťdesiatich rokoch sa podarilo presadiť nemožné a v dedine bol slávnostne otvorený hraničný priechod pre peších a cyklistov. Rodiny sa po desaťročiach opäť mohli prejsť k svojim blízkym priamo cez ulicu bez toho, aby museli najazdiť desiatky kilometrov autom.
Hranica, ktorú už z mapy nikto nezmaže
Ani po otvorení priechodu sa však staré časy úplne nevrátili. Tým, že sa zo slovenskej strany stala vonkajšia hranica Európskej únie a Schengenského priestoru, prísny režim tu platí stále.
Keď bol miestny hraničný priechod počas pandémie v roku 2020 dočasne zatvorený, v dedine už nevznikla taká panika ako kedysi. Väčšina pamätníkov, ktorí si pamätali život pred príchodom sovietskych inžinierov, totiž už nežije. Hrozné, ako ľahko dokáže jedna politická čiara na mape skomplikovať a rozdeliť ľudské životy.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
