Oči máte na ceste, no mozog môže byť inde. Jednoduchý experiment odhalil problém tisíciek vodičov
Stačí jednoduchá úloha a ľudský mozog začne filtrovať dianie okolo seba. V experimente si ľudia zamestnaní počítaním žltých áut všímali výrazne menej nečakaných objektov. Dokonca aj vtedy, keď sa na cestu pozerali rovnako dlho ako ostatní. Môže to mať vplyv pre bezpečnosť za volantom a budúcnosť autoškôl?
Experiment bol na Slovensku prezentovaný 20. októbra 2026 počas konferencie SKVZA na Slovakia Ringu. Diskusia o budúcnosti vzdelávania vodičov pritom otvorila aj otázku, ako ľudský mozog spracúva informácie počas jazdy a prečo ani pohľad uprený na cestu nemusí znamenať, že vodič zaregistruje všetky potenciálne nebezpečenstvá. Zistenia môžu byť dôležité nielen pre bezpečnosť cestnej premávky, ale aj pre budúcnosť autoškôl a využívanie moderných technológií pri výcviku vodičov.
Oči na ceste ešte neznamenajú, že mozog vodiča vníma všetko
Vodič sleduje cestu, ruky má na volante a vozidlo ovláda bez viditeľných problémov. Na prvý pohľad sa zdá, že venuje premávke plnú pozornosť. Lenže práve tu sa skrýva jeden z najzaujímavejších problémov ľudského vnímania. Pozerať sa na cestu totiž nie je to isté ako skutočne registrovať všetko, čo sa na nej deje. Mozog totiž nemusí spracovať každý podnet, ktorý oči zachytia.
Tento jav sa označuje ako inatentívna slepota. Ide o situáciu, keď človek prehliadne aj pomerne výrazný objekt, pretože jeho pozornosť je sústredená na inú úlohu. Nemusí pritom pozerať inam ani mať zatvorené oči. Mozog jednoducho uprednostní informácie, ktoré považuje za dôležitejšie, a ostatné podnety môžu zostať nepovšimnuté.
Práve tento problém je mimoriadne dôležitý v cestnej premávke. Vodič totiž nemusí iba sledovať jazdný pruh a vozidlo pred sebou. Musí zároveň registrovať chodcov, cyklistov, dopravné značky, vozidlá prichádzajúce z vedľajších ciest aj nepredvídateľné situácie. Jeho mozog pritom musí v krátkom čase vyhodnocovať množstvo informácií a rozhodovať, ktoré z nich si vyžadujú okamžitú reakciu. A to všetko často v priebehu niekoľkých sekúnd.
Foto: AI
Počítanie žltých áut zmenilo to, čo mozog vnímal
Jedna z prezentácií venovaných budúcnosti vzdelávania vodičov upozorňuje na experiment, v ktorom výskumníci porovnávali dve skupiny účastníkov. Jedna skupina mala za úlohu počítať žlté autá vo videu, zatiaľ čo druhá plnila odlišné zadanie a to sledovať dej.
Výsledky ukázali, že splnenie konkrétnej úlohy môže výrazne obmedziť schopnosť človeka všímať si ďalšie udalosti v okolí. Účastníci zamestnaní počítaním žltých áut totiž prehliadali nečakané objekty častejšie než druhá porovnávaná skupina. Ich mozog sa sústredil na sledovanie áut a ostatné udalosti nedostávali rovnakú mieru pozornosti.
Najvýraznejším príkladom bola tancujúca gorila. Kým v jednej skupine si ju podľa prezentovaných výsledkov nevšimol nikto, v druhej ju zaznamenalo 60 percent účastníkov.
Rozdiely sa objavili aj pri ďalších nezvyčajných objektoch:
-
Bežec: všimlo si ho 35 % účastníkov v skupine A a 55 % v skupine B.
-
Matka s dcérou: zaznamenalo ich 5 % skupiny A a 10 % skupiny B.
-
Tancujúca gorila: všimlo si ju 0 % skupiny A a 60 % skupiny B.
-
Cyklista v kostýme klauna: zaregistrovalo ho 5 % skupiny A a 40 % skupiny B.
Čo je na tom najzaujímavejšie? Účastníci sa nesústredili na to, aby ignorovali okolie. Jednoducho mali pridelenú úlohu, ktorá si vyžadovala ich pozornosť. Ich mozog tak uprednostnil sledovanie konkrétnych objektov pred vnímaním ostatných udalostí.
Samozrejme, tancujúca gorila nie je realistickým modelom dopravnej nehody. Experiment však názorne ukazuje, že človek môže prehliadnuť aj výrazný podnet, keď sa jeho pozornosť sústredí na niečo iné. Mozog totiž nefunguje ako kamera, ktorá by všetky zachytené informácie automaticky spracovala a uložila.
Rozhodujú aj desatiny sekundy
Prezentácia uvádza aj rozdiel približne 0,21 sekundy v čase potrebnom na splnenie úlohy alebo zaznamenanie podnetu. Tento údaj treba interpretovať v kontexte konkrétneho experimentu, nie ako univerzálne predĺženie reakčného času každého rozptýleného vodiča.
Aj malý časový rozdiel však môže mať v cestnej premávke praktické dôsledky. Ak mozog vodiča spracuje nebezpečenstvo neskôr, vozidlo pokračuje v pohybe, hoci vodič ešte nezačal brzdiť.
Pri rýchlosti 30 km/h prejde vozidlo za 0,21 sekundy približne 1,75 metra. Pri rýchlosti 50 km/h je to približne 2,92 metra. Po zaokrúhlení teda ide o 1,8 a 2,9 metra.
| Rýchlosť vozidla | Vzdialenosť prejdená za 0,21 s |
|---|---|
| 30 km/h | približne 1,8 m |
| 50 km/h | približne 2,9 m |
| 90 km/h | približne 5,3 m |
| 130 km/h | približne 7,6 m |
Tieto hodnoty predstavujú vzdialenosť, ktorú vozidlo prejde za uvedený čas. Nejde o celkovú brzdnú dráhu ani o univerzálne nameraný rozdiel v reakčnom čase vodičov. Na zastavenie vozidla vplýva aj rýchlosť, stav pneumatík, povrch vozovky a ďalšie faktory.
V mestskej premávke pritom môže rozhodovať aj niekoľko metrov. Chodec vstupujúci na priechod, dieťa vybiehajúce spoza zaparkovaného auta či cyklista križujúci jazdnú dráhu nemusia vodičovi ponechať dostatok času na nápravu chyby. Mozog musí v takých chvíľach správne vyhodnotiť situáciu a umožniť vodičovi zareagovať skôr, než sa z potenciálneho rizika stane nehoda.
Moderné auto nemusí rozpoznať, že vodič niečo prehliadol
Zaujímavým bodom prezentácie je aj porovnanie pohľadu oboch skupín na cestu. Účastníci sa podľa nej pozerali na cestu približne rovnako dlho, napriek tomu sa ich schopnosť registrovať nečakané objekty výrazne líšila.
To je dôležitý rozdiel aj pri technológiách monitorovania vodiča. Systém, ktorý vyhodnocuje smer pohľadu alebo pohyby očí, nemusí automaticky vedieť, či človek informáciu skutočne spracoval a pochopil. Oči môžu smerovať na chodca, no mozog si jeho prítomnosť nemusí v danej chvíli uvedomiť.
Neznamená to však, že moderné asistenčné systémy sú zbytočné. Práve naopak. Automatické núdzové brzdenie, monitorovanie pozornosti vodiča či systémy rozpoznávania chodcov môžu pomáhať predchádzať nehodám. Ich schopnosti však majú svoje hranice a závisia od konkrétneho systému, situácie aj podmienok na ceste.
Výskum technológie Mindtooth, na ktorej spolupracovali BrainSigns a ďalší partneri, sa zaoberá aj možnosťou hodnotiť pozornosť, mentálnu záťaž a bdelosť prostredníctvom elektrickej aktivity mozgu meranej pomocou EEG. Takéto riešenia sa skúmajú napríklad v prostredí automobilových simulátorov. Cieľom je získať viac informácií o tom, v akom mentálnom stave sa človek počas jazdy nachádza.
Práve tu sa otvára zaujímavá otázka: dokázalo by auto v budúcnosti rozpoznať nielen to, kam sa vodič pozerá, ale aj to, či jeho mozog venuje dostatočnú pozornosť bezpečnému zvládnutiu situácie?
Budúcnosť autoškôl nebude iba o volante a pedáloch
Automatizácia mení spôsob, akým sa vodiči pohybujú po cestách. Moderné vozidlá už dokážu udržiavať odstup, sledovať jazdný pruh, upozorňovať na nebezpečenstvo a v určitých situáciách samostatne brzdiť. S ďalším rozvojom automatizovaného riadenia sa bude meniť aj úloha človeka za volantom.
To však neznamená, že budúci vodiči budú potrebovať menej vzdelávania.
Jedným zo záverov prezentácie je, že autoškoly musia zostať dôležitou súčasťou prípravy vodičov. Výučba by sa však mala prispôsobovať novým technológiám a okrem samotného ovládania vozidla klásť väčší dôraz aj na kognitívne schopnosti, rozhodovanie, rozpoznávanie rizík a spoluprácu s asistenčnými systémami.
Inými slovami, nestačí vedieť, kedy stlačiť brzdu a ako zatočiť volantom. Vodič musí vedieť aj to, kedy technológii dôverovať, kedy jej rozhodnutie skontrolovať a kedy musí bezodkladne prevziať kontrolu. Dôležité je tiež pochopiť, ako vlastný mozog reaguje na stres, únavu či príliš veľa podnetov naraz.
Význam môžu mať aj simulátory a nové metódy hodnotenia pozornosti. Výskum Mindtooth napríklad skúmal využitie merania mentálnej záťaže pri výcviku začínajúcich vodičov. Takéto nástroje by v budúcnosti mohli inštruktorom pomôcť lepšie pochopiť, ktoré úlohy sú pre žiaka náročné a ako sa jeho schopnosti postupne zlepšujú. Technológie však nemajú nahradiť praktické skúsenosti ani osobný kontakt s inštruktorom. Majú ich dopĺňať. Cieľom je naučiť budúcich vodičov nielen ovládať auto, ale aj lepšie rozumieť tomu, ako ich mozog vyhodnocuje situácie v cestnej premávke.
Foto: Autor
Autonómne vozidlo nevyrieši všetky ľudské chyby
Základná myšlienka prezentácie je pomerne jednoduchá: budúcnosť bezpečnej dopravy nezávisí iba od toho, aké inteligentné budú autá, ale aj od toho, ako dobre budú ľudia rozumieť ich fungovaniu a vlastným obmedzeniam.
Aj vozidlo vybavené množstvom senzorov sa pohybuje v prostredí plnom nepredvídateľných situácií. A pokiaľ človek zostáva zodpovedný za dohľad nad jazdou alebo musí v určitom okamihu prevziať riadenie, jeho pozornosť bude naďalej dôležitá. Ani skúsený vodič totiž nedokáže vedome spracovať každý podnet, ktorý jeho mozog zachytí. Zároveň platí, že plne automatizované vozidlo schopné bezpečne zvládnuť všetky jazdné situácie predstavuje odlišný prípad od auta, ktoré iba pomáha vodičovi s riadením. Tieto úrovne automatizácie nemožno zamieňať.
Autoškoly preto čaká úloha, ktorá môže byť náročnejšia než samotné naučenie sa ovládať vozidlo. Budú musieť pripravovať ľudí na svet, v ktorom sa budú stále častejšie stretávať s inteligentnými systémami, no zároveň budú musieť vedieť rozpoznať riziká, ktoré technológia nemusí vyriešiť za nich. A experiment s počítaním žltých áut pripomína, že niekedy nestačí mať oči otvorené a pozerať sa správnym smerom. Dôležité je aj to, čo si náš mozog z množstva podnetov skutočne všimne, ako ich vyhodnotí a či na ne dokáže včas reagovať. Práve pochopenie týchto obmedzení môže byť jedným z dôležitých krokov k bezpečnejšej doprave.
Zdroj: Validácia v automobilovom simulátore, Mindtooth
Autá a motorky ma polarizujú prakticky od ranného detstva. Sú pre mňa koníčkom a zároveň aj vášňou. A tomu som prispôsobil celý svoj život. V publicistickom svete pôsobím prakticky 10 rokov, a za ten čas som mal možnosť vyskúšať stovky nových alebo jazdených áut a motoriek. Vo svojich článkoch sa snažím priniesť aktuálne informácie, triezvy pohľad na svet, motoristom poradiť a zároveň prinášam aj kvalitnú výpovednú hodnotu.
