Najhoršia tragédia v tuneli: Oheň uväznil 3 000 ľudí, režim to chcel utajiť
Fotografia upravená pomocou AI
Viac ako 3 000 metrov nad morom, uprostred nehostinného a mrazivého pohoria Hindúkuš, postavili sovietski inžinieri dielo, na ktoré bola celá Moskva nesmierne pyšná. Tunel Salang, dokončený ešte v 60. rokoch 20. storočia, predstavoval absolútny vrchol staviteľstva svojej doby. Pre armádu Sovietskeho zväzu, ktorá v tom čase okupovala Afganistan, bol tento 2,6 kilometra dlhý betónový tubus vitálnou tepnou. Prepájal sever krajiny s hlavným mestom Kábul a denne cez neho prúdili stovky vojenských vozidiel, cisternové konvoje a autobusy plné mladých vojakov.
Dňa 2. novembra 1982 sa však tento pyšný inžiniersky projekt premenil na stavenisko najdesivejšej nočnej mory. To, čo malo byť pre vojenskú kolónu len bežnou rutinnou presunovou trasou, sa v priebehu jediného okamihu zmenilo na udalosť, ktorú historici dodnes označujú za najväčšie dopravné nešťastie všetkých čias.
Osudový okamih zrážky
Podľa dostupných údajov bolo chladné jesenné ráno a v okolí priesmyku vládla typická mrazivá atmosféra. Vnútri tunela však bolo všetko, len nie ideálne podmienky. Priestor bol úzky, tmavý, zle osvetlený a výfukové plyny zo stoviek naftových motorov vytvárali v betónovom tubuse hustú hmlu. Vodiči museli postupovať len veľmi pomaly a v neustálej pozornosti.
Mohlo by Vás zaujímať: Hraničný priechod rozdelil dedinu: Nad unikátom z východného Slovenska sa zastavuje rozum
A potom sa to stalo. V samom strede tunela sa čelo presúvajúceho sa sovietskeho vojenského konvoja zrazilo s protiidúcou cisternou, ktorá bola až po okraj naplnená vysoko horľavým palivom. Následná explózia bola okamžitá a zničujúca. Vzniknutá tlaková vlna okamžite rozpútala prvotný chaos a tisíce litrov horiaceho paliva sa rozliali po betónovej vozovke.
Oheň sa začal šíriť ako divoký požiar. Zaskočení vodiči v panike zastavovali svoje vozidlá, no v tesnom priestore nebolo možné otočiť sa a uniknúť. Plamene postupne, ako reťazová reakcia, pohlcovali ďalšie a ďalšie nákladné autá, nádrže a autobusy preplnené sovietskymi vojakmi aj afganskými civilistami. Dym bol taký hustý, že v priebehu niekoľkých sekúnd v tuneli nebola žiadna viditeľnosť.
Keď zlyhá technika
Bleskový požiar bol síce mrazivý, no samotný oheň nebol hlavnou príčinou obrovského počtu obetí. Najväčšiu skazu napáchal neviditeľný vrah, ale oxid uhoľnatý a hustý, toxický dym. V uzavretom priestore 2,6 kilometra dlhej betónovej rúry plamene okamžite spotrebovali takmer všetok voľný kyslík.
V tejto kritickej chvíli mala zohrať kľúčovú úlohu vzduchotechnika. Lenže tu sa prejavilo dlhodobé zanedbanie bezpečnosti. Obrovský priemyselný vetrací systém, ktorý mal spaliny z tunela odsávať a privádzať čerstvý vzduch z vysokohorského prostredia, bol už niekoľko dní pred katastrofou nefunkčný. Zodpovední dôstojníci jeho opravu odkladali, keďže uprednostňovali neustály presun techniky.
Keďže ventilácia nefungovala, tragédia v tuneli nadobudla gigantické rozmery. Z betónovej stavby sa stala hermeticky uzavretá plynová komora. Ľudia, ktorých nezasiahli plamene, strácali vedomie po pár nádychoch. V tme a absolútnom chaose umierali stovky vojakov aj civilistov bez toho, aby vôbec tušili, čo sa vlastne deje.
Šialený rozkaz
Ak by zlyhala len technika, išlo by o obrovské nešťastie. To, prečo sa však o udalosti hovorí ako o najbrutálnejšej katastrofe, bola ľudská hlúposť a vojenská paranoja.
Keď stráže a vojaci stojaci pri severnom a južnom portáli tunela začuli z útrob hory tlmené explózie a uvideli z hrdla betónového tubusu valiť sa čierny dym, zavládla panika. Vtedajšie velenie Červenej armády bez akéhokoľvek preverenia situácie dospelo k najhoršiemu možnému záveru. Predpokladali, že ide o masívny, koordinovaný prepad zo strany afganských povstalcov, mudžahedínov.
Neprehliadnite: Táto nálepka na aute má takmer 2000-ročnú históriu. Čo vlastne znamená?
Namiesto spustenia záchrannej akcie prišiel zhora rozkaz okamžite zablokovať oba výstupy z tunela, rozmiestniť ťažkú techniku a nikoho nepúšťať von.
Stovky zúfalých ľudí, ktorým sa v tme s popálenými pľúcami podarilo štvornožky doplaziť až k náznaku svetla na konci, narazili na prekážku. Pri výstupoch ich nečakal únik ani prvá pomoc, ale namierené hlavne samopalov vlastných spolubojovníkov. Táto nepredstaviteľná tragédia v tuneli sa tak stala peklom, z ktorého nebolo návratu. Vojaci plnili rozkaz a držali uzatvorenú hranicu, zatiaľ čo vnútri dohorievali posledné ľudské životy.
Desaťročia utajovania a zametania pod koberec
Keď dym konečne opadol a zničujúci oheň dohorel, svetu sa naskytol pohľad na skazu, aká nemala v dejinách obdobu. Zničené šasi vozidiel, spálená technika a stovky nehybných tiel svedčili o katastrofálnych rozmeroch nešťastia. Pre sovietske politické vedenie v Moskve však ľudské životy neboli hlavnou prioritou, prvoradá bola reputácia.
Priznať, že slávne sovietske inžinierstvo zlyhalo, že vetranie bolo nefunkčné a že vlastné velenie vydalo rozkaz na zablokovanie výstupov, bolo pre vtedajší režim absolútne neprijateľné. Začala sa masívna operácia na utajenie pravdy.
Oficiálne štátne správy po dlhom mlčaní priznali len zlomok skutočnosti. Moskva uvádzala, že išlo o drobný incident, pri ktorom zahynulo iba 64 sovietskych vojakov a 112 Afgancov. Rodiny mladých chlapcov z rôznych kútov Sovietskeho zväzu dostávali len strohé úradné listy s oznámením, že ich synovia „tragicky padli pri plnení služobných povinností v Afganskej ľudovej republike“. Podrobnosti o tom, ako strašne v skutočnosti zomreli, boli vyhlásené za štátne tajomstvo.
Západné spravodajské služby, očití svedkovia a lekári, ktorí neskôr na miesto dorazili, však hovorili o celkom inej realite. Podľa ich odhadov a prepočtov si tragédia v tuneli vyžiadala až 2 000 až 3 000 ľudských životov. Väčšinu z nich tvorili mladí, len osemnásťroční regrúti, ktorí ani nestihli ešte bojovať.
Memento…
Dnes, po viac ako štyroch desaťročiach, tunel Salang stále stojí a naďalej plní svoju funkciu. Dennodenne ním v oblakoch prechádzajú stovky automobilov, nákladných áut a autobusov. Pre väčšinu moderných vodičov je to len tmavý a relatívne nepríjemný horský prejazd.
Iba málo ľudí prechádzajúcich týmto úsekom si uvedomuje, že idú po mieste, kde sa odohrala taká veľká tragédia. Afganistan si za svoju históriu prešiel nespočetnými vojnami a utrpením, no udalosť zo 2. novembra 1982 zostáva trvalým mementom, aké hrozivé následky môže mať paranoja a politická moc, pre ktorú mala pravda menšiu hodnotu než ľudský život.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
