Hmla odhaľuje vodičský amaterizmus: 50 áut za 50 kilometrov jazdí tak, že ich takmer nevidno
Hmla patrí k jeseni rovnako ako studené rána, mokrá vozovka a vodiči, ktorí si myslia, že keď vidia oni, musia ich automaticky vidieť aj ostatní. Nemusia. A stačí sa počas hmlistého rána prejsť 50 kilometrov, aby človek napočítal desiatky áut, ktoré idú na denných svetlách, hoci ich zadná časť je pre ostatných vodičov prakticky neviditeľná.
Úprimne, toto už prestávam chápať. Nie samotnú hmlu. Tá je prírodný jav a ťažko s ňou niečo urobíme. Nechápem vodičov, ktorí v nej dokážu prejsť desiatky kilometrov bez toho, aby si všimli, že ich auto zozadu nesvieti. A nie, nestačí mi argument, že mám automatické svetlá. Práve naopak. Automatika nie je vodič a podľa zákona všetka zodpovednosť pripadá práve na vodiča..
Stačí jesenné ráno, teplota okolo nuly, vysoká vlhkosť a cesta vedúca popri lese, poli, potoku alebo vodnej nádrži. Viditeľnosť sa môže zmeniť doslova v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd. Zrazu nevidíte 500 metrov dopredu, ale možno 100. A za vami môže byť niekto, kto vás potrebuje vidieť ešte viac než vy jeho. Lenže vy idete ďalej. Denné svetlá svietia vpredu, palubovka svieti, človek má pocit, že všetko je v poriadku. Lenže vzadu môže byť tma.
Neprehliadnite: V hmle nestačí iba spomaliť. Väčšina vodičov to robí úplne opačne
Takto to vyzerá, ak počas dažďa nepoužívate správne osvetlenie.
A presne toto je podľa mňa jedna z najväčších pascí moderných áut. Auto vodičovi vytvára pocit, že je všetko automatické a vyriešené. Svetlá sa zapnú samy, stierače sa zapnú samy, klimatizácia si niečo reguluje sama a vodič má pomaly pocit, že už nemusí nič riešiť. Lenže fyzika automatický režim nepozná.
Päťdesiat kilometrov a pokojne päťdesiat áut
Skúste si niekedy počas poriadnej jesennej hmly všímať premávku. Nie desať minút v meste. Ale cestu dlhú napríklad 50 kilometrov. Mne vôbec nepríde nereálne napočítať za takú trasu aj 50 áut, ktoré idú v hmle iba na denných svetlách. A najhoršie je, že nejde iba o staré autá a vodičov, ktorí nevedia, čo majú robiť. Sú medzi nimi úplne nové autá. SUV, prémiové modely, elektromobily, služobné autá. Technicky vybavené stroje za desiatky tisíc eur. A potom príde hmla a z technologického zázraku sa stane tmavý predmet, ktorý síce svieti dopredu, ale zozadu ho môže vodič za ním uvidieť až na poslednú chvíľu. To je podľa mňa krásny príklad toho, že viac techniky automaticky neznamená viac rozumu za volantom.
„Veď vidím“
Toto je podľa mňa najhorší argument. „Veď ja vidím.“ Dobre. Ale otázka neznie, či vidíte vy. Otázka znie – Vidí vás vodič za vami? To sú dve úplne odlišné veci. Keď idete v hustej hmle rýchlosťou, pri ktorej potrebujete vidieť desiatky metrov pred seba, zadné svetlá vášho auta môžu byť pre vodiča za vami jedným z najdôležitejších orientačných bodov. A vy mu ich jednoducho vypnete tým, že necháte auto v režime denných svetiel. Prečo? Lebo ste si možno ani neuvedomili, že svietite nesprávne.
Automatika nie je alibi
Moderné auto môže mať skvelý svetelný senzor. Môže rozpoznávať tunel, tmu, dážď alebo zmenu svetelných podmienok. Ale vodič stále musí používať hlavu. Ak vidím hmlu, ktorá výrazne obmedzuje dohľadnosť, osobne by som sa na automatický režim nespoliehal. Zapnem stretávacie svetlá a mám pokoj. Je to sekunda. Nie je to technická veda. A rozhodne to nie je obeta hodná Nobelovej ceny. Pritom práve v takýchto situáciách sa ukazuje rozdiel medzi ľuďmi, ktorí majú vodičák a tými, ktorí vedia aj jazdiť.
Foto: Archív
A potom sú tu zadné hmlovky
Aby toho nebolo málo, existuje aj opačný extrém. Jeden vodič v hmle svieti príliš málo. Druhý rozsvieti všetko, čo má na aute k dispozícii. A tak máme na ceste človeka, ktorý jazdí v hmle na denných svetlách, za ním vodiča s permanentne zapnutou zadnou hmlovkou a medzi nimi niekoho, kto už pomaly nevie, čo vlastne vidí. Pri zadných hmlových svetlách pritom platí jednoduchá logika: majú pomáhať v skutočne výrazne zníženej viditeľnosti, nie byť dekoráciou každého jesenného rána. Ak ich zapnete pri slabej hmle, môžete vodiča za sebou skôr oslňovať a znižovať jeho komfort.
Takže áno, problém je na oboch stranách. Niekto nesvieti dostatočne. Iný svieti až príliš. A obaja môžu mať pocit, že robia presne to, čo majú.
Hmla nie je dôvod na paniku. Je dôvod rozmýšľať.
Nechcem z hmly robiť hororový scenár. Jazdiť v nej sa dá úplne normálne. Treba však pochopiť jednu základnú vec.
Keď sa zhorší viditeľnosť, nestačí iba spomaliť. Treba zabezpečiť, aby ste boli viditeľní aj vy. A presne na to vodiči často zabúdajú. Ak ráno vyjdete z domu a vidíte pred sebou bielu stenu, pričom cesta mizne po niekoľkých desiatkach metrov, nie je čas rozmýšľať nad tým, či automatické svetlá náhodou všetko vyriešia. Otočím prepínačom. Stretávacie svetlá. Hotovo.
A potom prispôsobím rýchlosť tomu, čo reálne vidím. Pretože cesta nie je počítačová hra. Keď v hmle zozadu neuvidíte auto pred sebou včas, vodič toho auta už druhú šancu dostať nemusí. A pritom celá prevencia môže spočívať v jednom malom otočení ovládača svetiel.
Autá a motorky ma polarizujú prakticky od ranného detstva. Sú pre mňa koníčkom a zároveň aj vášňou. A tomu som prispôsobil celý svoj život. V publicistickom svete pôsobím prakticky 10 rokov, a za ten čas som mal možnosť vyskúšať stovky nových alebo jazdených áut a motoriek. Vo svojich článkoch sa snažím priniesť aktuálne informácie, triezvy pohľad na svet, motoristom poradiť a zároveň prinášam aj kvalitnú výpovednú hodnotu.
