Značka STOP nebola vždy červená! Prečo má 8 strán a prečo bola kedysi žltá?
Keď dnes zastanete na červenej osemuholníkovej STOP-ke, asi vám nenapadne, že za jej vznikom stojí boháč, ktorý sám nikdy v živote auto nešoféroval. William Phelps Eno bol z bohatej newyorskej rodiny, autám principiálne neveril, a napriek tomu sa dnes považuje za otca cestnej bezpečnosti. Ale veď niekedy stačí jeden dobrý nápad napísaný do novinového článku, aj keď na jeho presadenie treba počkať celé desaťročie.
Ulice bez pravidiel a bez značiek
Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia vyzerali ulice veľkých miest úplne inak, než si dnes vôbec dokážeme predstaviť. Autá, kone aj bicykle sa tlačili v jednom priestore bez akýchkoľvek jasných pravidiel. Vodičské preukazy neexistovali, rýchlostné limity tiež nie a polícia poriadne nevedela, ako riešiť neustále dopravné zápchy a hádky medzi účastníkmi premávky.
Práve do tohto chaosu v roku 1900 Eno publikoval článok s názvom „Reforming Our Street Traffic Urgently Needed“ v časopise Rider and Driver, v ktorom navrhol umiestňovať na križovatky značky prikazujúce zastaviť. Reakcia na tento nápad sa dá zhrnúť jednou vetou – takmer nikto to nebral vážne. Prečo by mal niekto zastaviť pred kusom plechu, keď tam nestojí policajt?
Prvá skutočná značka STOP sa napokon objavila v Detroite až v roku 1915, teda pätnásť rokov po Enovom pôvodnom návrhu. Mala však úplne inú podobu, bol to malý biely štvorec s čiernymi písmenami.
Prečo má STOP-ka tvar osemuholníka?
Tvar sa ustálil vďaka systematickej práci organizácie Mississippi Valley Association of State Highway Departments, ktorá v roku 1923 vypracovala súbor odporúčaní pre unifikáciu značenia. Logika inžinierov myslela na to, že čím viac strán značka má, tým vyšší stupeň nebezpečenstva signalizuje.
Kruh predstavoval najvyššie riziko, a preto sa vyhradil výhradne pre železničné priecestia. Osemuholník (s 8 hranami) dostala značka STOP, kosoštvorec postavený na roh patril výstražným značkám a obdĺžnik či štvorec zostal vyhradený pre informačné a regulačné tabule. Tvar osemuholníka mal navyše obrovskú praktickú výhodu v zime, pretože ho vodič dokázal okamžite rozpoznať aj vtedy, keď bola značka zozadu zasnežená, špinavá alebo poškodená.
Červená farba musela počkať na chemikov
A prejdime teraz k samotnej farbe. Dopravní inžinieri od začiatku chceli červenú, keďže sa osvedčila na železniciach aj semaforoch. No v 20. a 30. roch 20. storočia neexistovala červená farba ani lak, ktorý by pod vplyvom slnka, dažďa a mrazu do pár týždňov nevybledol na ružovú či špinavo bielu.
Prvý oficiálny celoštátny americký štandard Manual on Uniform Traffic Control Devices (MUTCD) z roku 1935 preto prikázal, že značka STOP musí byť žltá s čiernymi písmenami, pretože žltý lak bol stály a dobre viditeľný aj v noci.
Až v 50. rokoch priniesol pokrok v chémii a nástup trvácnych reflexných fólií (najmä technológie Scotchlite) definitívnu zmenu. V revízii normy MUTCD z roku 1954 sa napokon oficiálne presadila červená značka s bielym nápisom STOP, ako ju poznáme dodnes.
Eno sa pritom nezaslúžil len o značku STOP. Pripisuje sa mu aj zavedenie priechodu pre chodcov, kruhového objazdu, jednosmernej ulice či stanovíšť taxíkov. Jeho dielo Rules of the Road prijalo mesto New York už v roku 1909 ako svoj prvý skutočný dopravný plán. Paradoxne, sám sa nikdy nenaučil šoférovať auto, až do smrti preferoval koče a autám jednoducho neveril. V roku 1921 založil vlastnú nadáciu (Eno Center for Transportation), ktorá dodnes funguje ako uznávané výskumné centrum pre dopravnú politiku.
Dnešné dopravné značenie na Slovensku i v Európe vychádza z Viedenského dohovoru o cestnej premávke z roku 1968, ktorý zjednotil systém naprieč desiatkami krajín. Medzinárodné spoločenstvo vtedy prevzalo ikonický osemuholníkový tvar a červenú farbu značky STOP práve z amerického štandardu, hoci samotné USA sa k Viedenskému dohovoru nikdy oficiálne nepripojili a dodnes používajú svoju vlastnú normu MUTCD.
A keby sme chceli siahnuť ešte hlbšie do histórie, prvé náznaky dopravného značenia nevymysleli Američania, ale starí Rimania. Pozdĺž svojich ciest umiestňovali kamenné míľniky (miliaria) označujúce vzdialenosť v rímskych míľach a priechody pre chodcov riešili radmi vyvýšených kameňov. Cez ne sa dalo prejsť suchou nohou aj pri daždi, zatiaľ čo kolesá vozov prechádzali medzerami medzi nimi. Značka STOP teda možno nesie pečiatku jedného amerického boháča, no myšlienka usmerňovať dopravu pomocou pevných pravidiel je stará už dve tisícročia.
Autá ma sprevádzajú už od detstva – začalo to otcovou garážou a pokračovalo cez testy, rozhovory a nekonečné hodiny strávené za volantom (aj klávesnicou). Dnes som šéfredaktorkou portálu Autoviny.sk a stále si myslím, že najlepší zvuk je ten, ktorý ide spod kapoty. Aj články by mali byť dobré ako niektoré autá – musia mať tempo, rytmus, pointu… a ak zanechajú stopu, o to lepšie. A práve o to sa v našej redakcii snažíme.
