Návšteva u klasika

Redakcia, 25.12.2007
Väčšina z nás vníma automobil ako dopravný prostriedok. Iní v ňom zasa vidia investíciu a pre ďalších predstavuje auto súbor technických fajnôstok. Len málokto si uvedomuje, že od svojho zrodu je automobil aj umeleckým modelom, na ktorom si maliari, grafici a fotografi cibria mieru svojej invencie. Václav Zapadlík nie je výnimkou.

A určite s úspechom. Práve maliari totiž ako nikto iný dokážu – vďaka svojej technike – zdôrazniť na obrazoch rýchlosť, dynamiku či technický detail. Preto neprekvapuje, že povedzme z essenskej motorshow si odnášajú stovky návštevníkov obrazy či grafické karty s automobilovou tematikou. A takisto diváci z parížskeho Rétromobilu, z 24-hodinovky v Le Mans či z iných automobilových výstavných či pretekových súperení. Nehovoriac samozrejme o znalcoch, ktorí za oceánom navštevujú automobilové súťaže elegancie v Pebble Beach alebo svetoznáme automobilové múzeum Blackhawk v kalifornskom Danville. A práve tam, na mieste považovanom za Olymp automobilového umenia, sa môžete stretnúť aj s českou maliarskou stopou.

Václav Zapadlík (64) totiž v Kalifornii reprodukoval známy, vyše desaťmetrový basreliéf z parížskeho Port Maillot. Ten pripomína život a smrť francúzskeho automobilového priemyselníka Emila Levassora, ktorý nakoniec podľahol zraneniam z pretekov Paríž-Marseille, keď sa vyhýbal psovi. Zďaleka to však nie je jediná vec, pri ktorej v Danville narazíte sa meno niekdajšieho technika sedacieho nábytku, ktorý sa roky živil aj ako stolár. Zapadlíkove technicky brilantné kresby, na ktorých je vidieť oveľa viac detailov ako na kresbách jeho kolegov, sa stali v deväťdesiatych rokoch – keď sa nám otvorili hranice – pre tento biznis tak trochu zjavením. A priniesli mu titul „Kráľ východoeurópskej automobilovej kresby“.

To bol, prirodzene, aj jeden z dôvodov, prečo sme zašli na kus reči za milovníkom swingu a jazzu, hrajúcom na kontrabas dlhé roky v najrôznejších kapelách (s Karlom Krautgartnerom hral aj v pražskej Lucerne). Tým druhým bol napríklad fakt, že existujú ľudia, ktorí sa – tak ako iní, povedzme, v prípade poštových známok či starých hodín – špecializujú na zbieranie reprodukcií kresieb tohto maliarskeho klasika, pričom o nich majú neraz oveľa lepší prehľad ako samotný autor. A to už je poriadna dávka uznania. Nemyslíte?

Jeho izba s výhľadom na pokojné pražské námestie je plná kníh, obrazov, štetcov, ceruziek, cédečiek aj automobilových modelov. Počas dňa však býva zvyčajne prázdna. Vtedy Václav Zapadlík spí. V noci si ale pustí cédečko s tou správnou hudbou, zapáli cigaru, naleje pohárik Jima Beama, nechá si do lona skočiť niektorého člena psej rodinky a začne maľovať. Je pri tom síce nervózny, nadáva, ale ďalší z jeho charakteristických obrázkov, plných vášne, dynamiky i technickej prepracovanosti, sa začína predierať na svet...

Ako sa človek dostane od stoličiek k maľovaniu áut?

Okľukou a trochu komplikovane. Maľoval som odjakživa, pretože ma to bavilo, a hoci som bol samouk. Mal som zošit plný kresieb indiánov, nahých dievčat a áut, aj keď tie som vo svojej podstate nenávidel. Pochádzal som totiž z rodiny, ktorá s nimi bola neuveriteľne zviazaná: všetci boli buď automechanici, alebo pri autách robili inak. Takže keď napríklad mama na jednej polovici stola pripravovala vianočný šalát, na tej druhej otec určite dával dokopy kolieska z prevodovky...

Maľoval som aj na vojne a keď ma tam navštívil maliar Velc kresliaci obrázky lietadiel, strašne sa mi to zapáčilo a tiež ma to istým spôsobom inšpirovalo. Takže keď som po vojne vyrábal v pražskej Obnove okná, po večeroch hral v kapele a sníval o samostatnosti, začal som vtedy uvažovať o profesionálnom maľovaní.

Latkou bol pre mňa grafik Otakar Nejedlý, ale pokukoval som aj vyššie: po Kamilovi Lhotákovi, Vladimírovi Bidlovi, Salačovi a ďalších. Urobil som si aj niekoľko abstraktných obrazov, ale moja prvá „automobilová“ kresba – model Vauxhall Kadett s drôtenými kolesami – vyšla niekedy v roku 1969 vo vtedajšom časopise Sedmička pionýrů. Zakrátko som začal spolupracovať s časopisom Automobil a moja práca začala mať zmysel. Po čase sa dokonca ozvali zahraniční milovníci klasických áut, ktorým sa moje kresby páčili a tri mesiace po tom, ako sa dalo vycestovať za hranice, som s jedným z nich vyrazil do Paríža na Rétromobile. A tam som sa konečne zoznámil s veľkými menami sveta klasických automobilov i automobilového umenia. Keď som sa predviedol so svojimi kresbami, mal som to vo vrecku.

Máte vôbec spočítané, koľko obrazov ste namaľovali?

Úprimne povedané nie. V tomto smere každému tak trochu klamem, pretože v obrazoch pre Ameriku mám dosť slušný zmätok. A podobne je to aj s výstavami. Tých som mal po celom svete dosť: niekoľkokrát v Paríži, v USA, v Londýne, v Japonsku a Holandsku. Na tú prvú si však spomínam veľmi živo: konala sa v roku 1973 v pražskom jazz klube Parnas. Volala sa Automobily jazzového obdobia a zásluhu na nej mali povedzme Evžen Jegorovov, Karel Velebný a speváčka, súčasne moja spolužiačka Jana Koubková.

Celkom hrdý som však na to, že keď som sa raz pred rokmi vrátil z Rétromobile s pánom Štanglom, ktorý je u nás hlavou veteránskeho hnutia, dokázal som ho prehovoriť, aby bol pri jeho známych veteránskych akciách stred výstavnej sály vyhradený výtvarníkom. Vďaka tomu má šancu predstaviť sa verejnosti množstvo českých automobilových kresliarov, ktorí sú skutočne vynikajúci.

Pri potulkách automobilovým svetom sa dá naraziť na mnohé predajné výstavy s automobilovou tematikou. Dokážu sa však títo maliari svojimi obrazmi vôbec uživiť?

V zahraničí určite áno. U nás je to však veľmi problematické a skôr by som povedal, že nie.

Akú hodnotu mal váš najvyšší honorár?

Za reprodukciu Levassorovho basreliéfu, ktorý je v zmenšenej kalifornskej verzii vysoký okolo štyroch metrov, som zinkasoval 32 000 dolárov.

Hovorili ste, že ste samouk. Bol pre vás niekto v maliarskom období vzorom?

Samozrejme. Ten prvý bol už spomínaný grafik Otakar Nejedlý. Potom celkom určite Nemec Walter Götschke, ktorý kedysi študoval v Brne, priviezol si odtiaľ manželku a namaľoval všetky plagáty na predvojnové Veľké ceny Československa na Masarykovom okruhu. Tým najväčším vzorom bol však Američan Peter Helck, ktorý zomrel pred takmer 20 rokmi. Napočudovanie k mojim vzorom nepatril vo svete veľmi populárny Angličan Michael Turner, ktorého syn sa dal tiež na maľovanie.

Ako dlho trvá, kým namaľujete taký obraz?

To sa dá skutočne len ťažko definovať. Priemerne asi 14 dní, ale sú obrazy, na ktorých som robil oveľa, oveľa dlhšie. A iné je to, samozrejme, v prípade rezov automobilov. Skôr než sa človek do takého obrazu vôbec pustí, musí si k tomu nájsť množstvo dokumentácie, ktorá nie je vždy práve dostupná. A pretože ja chcem byť vždy maximálne presný, je to občas naozaj dosť veľká drina.

Ale nejde iba o samotné automobily. Keď totiž obraz nie je práve o technike, musí byť samozrejme zaľudnený. A maľovať ľudí som dlho nevedel. Keď som na začiatku odovzdal Automobilu povedzme obrázky Minoru, štartujúceho v roku 1949 v Le Mans, vypočul som si od vtedajšieho šéfredaktora Milana Jozífa slová, ktoré do smrti nezabudnem: „No, to auto je dobré. Ale čo tá mŕtvolka za volantom?“

A tak mi nezostávalo nič iné, ako sa naučiť maľovať ľudí. Vrhol som sa do toho natoľko, že mi pred jedenástimi rokmi asociácia amerických maliarov tejto brandže udelila cenu za prínos práve v tejto oblasti...

Laická predstava je, že obraz je de facto premaľovaná farebná fotografia. Je to tak?

Nechcem tvrdiť, že spočiatku som to nerobil aj ja takto. Ale teraz už dávno trvám na tom, že každý obraz musí byť vlastným pohľadom s vlastnou atmosférou. A hneď ako vidím obraz, ktorý som už kdesi na fotografii videl, je to pre mňa veľké sklamanie a rozčarovanie, a moja mienka o autorovi by určite klesla.

Automobilové obrazy majú rôzne špecifiká. Čo je na nich najťažšie?

Veľmi zložité je namaľovať kolesá. Ak sú na nich disky, môže sa tam stretnúť až 60 elíps, a zvládnuť to - to je už skutočné umenie. Podobne je to však aj s drôtenými kolesami. Ak sa má na kolese lesknúť drôt, musí človek použiť minimálne tri farby: modrú, bielu a čiernu, pretože inak nikto nespozná, že to koleso je chrómované. A verte, že to pri takom tenkom drôtiku nie je rozhodne jednoduché...

Namaľovať drôtené kolesá ako vy nedokáže len tak ktokoľvek. Má to niečo spoločné s tým, že najradšej maľujete autá do roku 1955, teda do obdobia, keď sa používali?

Asi na tom niečo bude, pretože vozidlá šesťdesiatych rokov ma už nijako zvlášť nenadchýnajú. Dokonca ani pretekárske autá toho obdobia som ktovieako rád nemaľoval. A nemal som rád ani automobily Ferrari, hoci som ich namaľoval množstvo. Boom okolo týchto áut sa mi zdal tak trochu umelo vyvolaný.

Takže čo ste maľovali skutočne rád?

Z pretekárov som mal určite rád Tazia Nuvolariho a z áut som vždy rád kreslil prepychové vozidlá americkej značky Duesenberg, ktoré boli obľúbené najmä v hollywoodskych filmových kruhoch. Zaujímavé však je, že práve nad Duesenbergmi tak trochu ohŕňajú nos kalifornskí aristokrati, ktorí pre zmenu obdivujú automobily úplne inej značky: Packard. Z našich áut som vždy obdivoval najmä vozidlá Walter, a tak niet divu, že tri z nich ako veteránov dokonca vlastním.

Maľovali ste niekedy aj motocykle?

Samozrejme, a nie raz. Mimochodom, okrem obrazov som už robil kadečo: kalendáre, grafiky, logá, knižné ilustrácie, telefónne karty, obrázky na email a veľa ďalších vecí. Nerobil som ale poštovú známku, ktorú by som si celkom rád skúsil. Vrhol som sa dokonca na návrhy veteránskych karosérií.

Ako tomu máme rozumieť?

Kedysi sa dal u mnohých automobiliek kúpiť iba podvozok a naň si majiteľ dal postaviť karosériu v ktorejkoľvek slávnej karosárni. Bývalo to veľmi populárne, pretože sa tým mohol človek líšiť od ostatných. A niečo podobné vlastne robím aj ja. Keď si niekto zaobstará podvozok vzácneho veterána, vymyslím mu naň nielen karosériu, ale namaľujem ju ako štvorpohľad v meradle 1:10 pre stolára, ktorý následne karosériu vyrobí. Už som takýmto spôsobom navrhol nejakých pätnásť automobilov vrátane Rolls-Royce. A napríklad vo Francúzsku majú tieto modely celkom slušný úspech. Jednoducho, už som svoj život s klasickými automobilmi previazal definitívne. A vo všetkých možných podobách...

Zhováral sa Petr Minařík
Foto: Pavel Novák a archív