Vášeň zvaná F1

Redakcia, 31.12.2007
Hovorí si „najväčší blázon do F1 na Slovensku“. Architekt a spolumajiteľ firmy Auto Group, ktorá sa venuje predaju a servisu vozidiel značky Škoda, VW a čoskoro aj Audi. A fanatik do všetkého, čo sa týka sveta rýchlych monopostov. Martin Filipovič.

Kde sa to všetko začalo? Ako ste vlastne prepadli Formule 1?

Formula 1 bola v podstate mojou záľubou už od detstva. Spomínam si ešte na časy, keď na Slovensku vychádzal len jeden motoristický časopis, z ktorého som si odkladal všetky plagáty F1. A tá naozajstná vášeň prepukla vtedy, keď som sa prvýkrát dostal na Veľkú cenu.

A aká bola vaša prvá Veľká cena?

Prvá Veľká cena, na ktorej som bol, bola v Maďarsku na Hungaroringu. S mojím kamarátom Robom Veselkom, dnes partnerom vo firme, sme sa dohodli, že sa pôjdeme pozrieť do Maďarska, pričom on to mal celé zorganizovať. Samozrejme, vedel o mojej veľkej záľube, a tak mi pripravil prekvapenie. V nedeľu ráno sme odcestovali do Maďarska a v hoteli sme sa streli s Pavlom Turkom, ktorý bol v tom čase PR manažér tímu McLaren. A on nás zobral do paddocku, potom sme raňajkovali spoločne s Davidom Coulthardom. Zobral nás aj do boxov, kde mi Mika Häkkinen zastavil pol metra od nohy. V tom momente som tomu prepadol úplne a odvtedy sa to stupňuje.

Mali ste aj svoj formulový idol?

Priznám sa, že taký naozajstný idol som nikdy nemal. Ale mal som rád Brazílčanov Nelsona Piqueta a Ayrtona Sennu. Formula 1 ma skôr zaujíma ako celok, a to nielen po stránke športovej, ale keďže som architekt, tak aj po stránke dizajnovej.

Ktorý zážitok v rámci Formuly 1 bol pre vás ten „naj“?

Naj bola určite prvá návšteva paddocku. A potom aj tie ďalšie, pretože človek má možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorých vidí len na televíznej obrazovke a má možnosť sa s nimi porozprávať, získať nejaké fotky či autogramy. Ďalším takým silným zážitkom bolo, keď bol David Coulthard na Slovensku, pričom jeden deň tu bol oficiálne a druhy neoficiálne. A vtedy sme s nim boli len dvaja Slováci. Alebo návšteva Kimiho Raikkonena, keď som s Kimim bol asi do pol piatej ráno a asi hodinu a pol som sa s nim sám rozprával. To sú veci, ktoré si človek zapamätá. A nehovoriac o tom, že veľký zážitok je aj stretnúť a rozprávať sa s Berniem Ecclestoneom.

A čo samotné jazdenie vo monoposte? Neláka vás vyskúšať si to?

Láka. Raz sme boli na testoch v Silverstone a bol tam aj človek, ktorý je môj kamarát a zároveň aj blízky priateľ Eddieho Jordana. Po chvíľke provokovania, či by sme sa nemohli zviezť, zdvihol telefón a zavolal rovno Eddiemu. Ten bez váhania povedal, že za určitú sumu peňazí to vie zariadiť. Ale pri tej sume sme si povedali, že až takí blázni nie sme. A okrem toho mám veľký rešpekt pred monopostom. Možno sa niekedy zveziem, ale ešte som sa na to neodhodlal.

A ako vaša vášeň prerástla do zberateľskej vášne?

Musím sa priznať, že na prvej Veľkej cene som nemal pri sebe ani len fotoaparát, začo som si, samozrejme, vtedy nadával. Potom som ho radšej začal nosiť so sebou a začal som si robiť spoločné fotky s pilotmi a zbierať ich autogramy. Postupom času som začal zbierať aj modely v mierke 1:43. A to na takom princípe, že som sa snažil zohnať všetky monoposty, na ktorých jazdili jazdci, s ktorými som sa stretol a mám s nimi spoločnú fotografiu. Potom to prerástlo do toho, že som zohnal prvé overaly a prilby jazdcov. Všetko originály, ktoré jazdci nosili. No a potom prvý monopost Jordan, druhý monopost Benetton a teraz sa snažím trošku krotiť, pretože je to nesmierne drahá vášeň.

Spomínate si ešte na tie prvé vzácne zberateľské kúsky?

Napríklad prvý overal bol od Nicka Heidfelda v roku 2004, z čias, keď jazdil za Jordan. Boli sme vtedy traja Slováci na Nickovej vianočnej párty, ktorú robil pre svoj fanklub. Veľmi zaujímavý okamih nastal, keď moderátor zavolal na pódium nejakého Martina Filipoviča z Bratislavy a Nick Heidfeld mi osobne odovzdal jeho overal. A všetkým Nemcom a Švajčiarom v tom momente padli sánky.

Odkiaľ získavate všetky tieto vzácne artefakty?

Niečo od jazdcov, niečo od ich manažmentu, niečo cez rôznych súkromných zberateľov. Pomáha mi aj jeden môj kamarát, ktorý má doma podobnú zbierku, ale orientovanú skôr na Michaela Schumachera. On má doma v garáži monopost Ferrari. Takže, nie som v tom na Slovensku sám, sme dvaja takí „formuloví“ blázni.

Len pri zbierke však neostalo. Ako vznikol nápad založiť Klub F1?

Ten nápad vlastne inicioval Pavel Turek. Klub F1 vznikol v roku 1999 pri príležitosti návštevy Davida Coultharda, ktorý sa stal aj prvým čestným členom. Zo začiatku klub aj reálne fungoval, ale keďže formula je naozaj drahá záležitosť, momentálne naša činnosť šla do úzadia.

Nápad založiť reštauráciu One vznikol tiež v Klube F1?

Reštaurácia, ktorá vznikla, bola akýmsi dôsledkom našej činnosti a stretnutia fanúšikov tu robievame doteraz. Máme tu však množstvo stálych zákaznikov, nielen fanúšikov Formuly 1. Originálny interiér venovaný F1 sa ľuďom páči, tí ktorí sú tu prvýkrát, sú prekvapení až šokovaní, pretože vojsť do reštaurácie a takmer sa potknúť o originálny monopost, ktorý naozaj jazdil, to nie je bežná vec. A my tu máme tých vecí samozrejme viac, napríklad aj krásne fotky Martina Trenklera, jediného slovenského fotografa, ktorý sa pohybuje vo Formule 1.

Máte ešte vôbec nesplnený sen, čo sa týka sveta F1?

Stretnúť sa s niektorými bývalými jazdcami, napríklad s Alainom Prostom. A rád by som sa dostal na štartovací rošt pred začiatkom. To je taký môj najbližší sen. A zviezť sa... raz.

Zhovárala sa: Monika Barnová
Foto: PANER