VÝLET: S BMW Z4 na Grossglockner

Redakcia, 26.07.2009
S novou generáciou BMW Z4 sme sa vydaili dobyť najvyššie položené miesto Rakúska. Pokoriť 38 zákrut a 13-percentné stúpanie grossglocknerskej vysokohorskej cesty s nebom nad hlavou bol zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Sen o ceste u Prahy až do Zell am See, kde má slávna Grossglockner Hochalpenstrasse nultý kilometer, bez strechy hneď na začiatku zrušilo zlé počasie. Prvýkrát sme ju stiahli až za Salzburgom. Najprv sme však museli preorganizovať veci v batožinovom priestore, ktorý sa so zloženou strechou zmenší z 310 na 180 l. Fotografovi prekážalo najmä to, že ju nemožno nadvihnúť, takže vždy, keď potreboval z tašky vybrať nový objektív, museli sme ju zatvoriť. Celá operácia trvá síce len 20 s a pohľad na ňu je impozantný, po čase nás to však obťažovalo.

Sladkou odmenou za trochu nepríjemností so strechou bol úžasný výhľad na strmé vrchy a krásny zvuk prepĺňaneného šesťvalca odrážajúceho sa od stien tunelov. Tento radový klenot s výkonom 225 kW a krútiacim momentom 400 Nm, dostupnými v rozsahu 1 300 až 5 000 ot/min, dáva modelu Z4 Roadster doslova krídla.

Rovnako ako väčšina turistov sme sa k horskej ceste priblížili od Zell am See. Počasie sa bohužiaľ veľmi neumúdrilo, takže sme dali na radu ľudí z infocentra a s vidinou lepších zajtraškov sme cestu nahor o deň odložili. Pokiaľ cestujete s deťmi, môžete navštíviť miestny zoopark.

Náhradným cieľom bolo mesto Kaprun a horské priehrady nad ním. Po ceste nás ešte zaujal pútač automobilového múzea. Zostali sme zmätení, keď nás šípky doviedli k hotelu. Expozícia sa však skutočne nachádza v suteréne tohto hotela a pripomína skôr depozitár. Tiesni sa tu viac ako 80 áut, 75 motoriek, niekoľko traktorov, autobus a dokonca stará lanovka z Kitzsteinhornu. Medzi exponátmi sme našli Jawy, Aerovku alebo Velorex. Za návštevu a 6 € to však stojí.

Exkurzie na priehradné nádrže Mooserboden sa v čase našej návštevy nekonali, pretože sa začínajú až v júni. Preto sme sa uspokojili lanovkou na Kitzsteinhorn, kde sú zjazdovky plné lyžiarov aj v lete. Lyže sa nám síce do auta nevošli, tak sme sa aspoň za 10 € najedli.

Keďže sme boli ubytovaní v hoteli Goldried v meste Matrie in Osttirol na druhej strane národného parku Vysoké Taury, náš hlavný cieľ sme vyrazili zdolávať od juhu. A rozhodne sme neľutovali. Hneď od Lienzu sa začala cesta krútiť a stúpať, takže sme prvýkrát poriadne ochutnali schopnosti nového Z4, ktorého podvozok a skvelé vyváženie šikovne maskujú váhu 1,7 t. Vďaka jasnému počasiu sa nám tajil dych z úžasných scenérií zasnežených hôr, ostro kontrastujúcich s až neprirodzenou zelenou.

Po zaplatení 28 € v bráne v Heiligenblute pokračujeme v strmom stúpaní. Od výšky asi 2 000 m cestu lemovali trojmetrové snehové záveje. Prvou zastávkou bola vyhliadka Františka Jozefa (2 369 m n.m.), odkiaľ sme obdivovali ľadovec Pasterze a severnú stenu najvyššej rakúskej hory Grossglockner (3 798 m). Nájdete tu aj veľké informačné centrum, my sme však mali väčšiu radosť z objavenia českého turistu, vďaka ktorému vznikla úvodná jazdná fotografia. Potom sa vraciame kúsok späť a na kruhovom objazde pokračujeme smerom na Zell am See. Zhruba z 2 000 m sa šplháme až na najvyšší bod grossglocknerskej cesty (2 504 m), ktorý sa nachádza v 311 metrov dlhom tuneli pod Hochtorom. Zákruta strieda zákrutu. Míňame Fuscher Lacke s expozíciou venovanou stavbe tejto unikátnej cesty a len o niekoľko kilometrov ďalej prechádzame ďalším tunelom pod Fuscher Törlom, kde je okrem pomníka staviteľom aj vyhliadková terasa. Ak túžite vidieť až 30 trojtisícoviek, na rázcestí odbočte a po dláždenej ceste so stúpaním až 13 % sa dostanete na Edelweiss-Spitze – najvyššie autom dostupné miesto (2 571 m).

Geografický vrchol už síce máme za sebou, ale jazdný ešte nie. Od rázcestia vo výške 2 320 m vás k druhej bráne vo Ferleitene čaká 15-kilometrový úsek s 27 zákrutami a a klesaním skoro 1 200 m. Nebyť vyprázdňujúcej sa nádrže, šesťvalec si totiž pri ostrom tempe vypýtal 16,5 l, jazdili by sme hore-dole ako blázni a znovu a znovu by sme žasli nad presným riadením, ostrými brzdami a diabolsky rýchlou dvojspojkovou prevodovkou.

Okrem úžasných jazdných zážitkov s BMW Z4 Roadster sme si z Grossglockner Hochalpenstrasse odniesli ešte jednu spomienku – spálené čelo a ruky. Zabudli sme totiž, že v tejto nadmorskej výške má slnko veľkú silu. Za to už však auto nemohlo.

Zaujímavé fakty
Grossglockner Hochalpenstrasse pod dohľadom hlavného projektanta Franza Wallacka stavalo 3 200 robotníkov ako dôležitú spojku medzi Korutánskom a východným Tirolskom. Cesta, ktorej výstavba trvala od r. 1930 do r. 1935, je dlhá 48 km a má celkovo 36 zákrut. Po dokončení tauernského tunelu v roku 1975 však stratila význam a stala sa turicky obľúbeným miestom, ktoré ročne navštívi 1,4 milióna ľudí. Za osobný automobil sa platí 28 €, motocykel stojí 18 €. V priebehu sezóny je cesta otvorená od 5.00 do 21.30 h. Prudké klesanie na severnej strane využívajú automobilky na skúšky bŕzd, testy tu vykonáva aj nemecký auto motor und sport. Stretli sme tu napríklad dve Škody Yeti a zamaskovaný VW Touran. Cez zimu je cesta zatvorená, sneh sa začína odpratávať až v apríli. Päťdesiat ľudí zvládne sprejazdnenie trasy asi za 15 až 20 dní pomocou piatich zo šiestich pôvodných historických snehových fréz, ktorým pomáha 50 nakladačov. Najviac snehu – 800 000 m3 – odpratali v roku 1978.

Text: Michal Štengl
Foto: Jiří Steiger